Opitý láskou 1.diel

29. ledna 2008 v 18:09 | Eressië |  Opitý láskou
Cítil sa tak malátne ako v mrákotách, ako pri tej najväčšej slasti. Oči zastreté rúškom hmly, túžby a tajomstva. Vonku zúril vietor až nadprirodzenou silou, dul a šľahal do okeníc. Hromy, blesky poletovali, no on nič z toho nevnímal. Srdce mu pukalo, pišťalo a bezmocne volalo o pomoc.
No nebol nik, kto by tú tichú žiadosť vypočul, nik, kto by utíšil tie vzlyky, ktoré sa drali na svet tak kruto a neľútostne. Izbou sa niesli žalostné stony a slabé výkriky, nasvedčujúce chabému životu a snahe o prežitie. Akoby sa celý svet postavil proti nemu, vyzbrojil sa do boja a práve čakal na posledný útok a ranu z milosti.

Hlavou mu vírili až stupídne myšlienky, akoby sa dalo toto trápenie ukončiť. Voliť smrť a tým večný pokoj duše alebo život po boku milovanej osoby. Osoby, ktorej sa nesmie ani len dotknúť, pohladiť a už vonkoncom nie ochutnať tie sladké pery, ktoré až žobronili po nežných bozkoch a láskaní. Pred očami sa mu zjavil ako záblesk z budúcnosti, tenký pramienok krvi na zápästí, prudká bolesť a tma. Tma a potom už nič. Žiadna neistota či trýznenie. Nič.
No pri tejto vidine večnej tmy a pokoja, strach z neznáma a zdravý rozum zvíťazili nad mučivými mátohami pochybností. Aspoň na teraz. Nevedel totiž, ako dlho im ešte dokáže odolávať. Hlodali a zožierali ho, pomaly ale isto, ako prichádza i spánok na človeka zodretého mukami všedných dní. Pomaly, ale isto cítil blížiaci sa koniec jeho pozemského života, predtým tak radostného a nevinného, presne tak ako teraz žalostného a zvrhlého.
Nebol by schopný siahnuť si na život a dobrovoľne tak ukončiť svoj biedny život. To nie. Ale život bez neho sa mu nezdal životom, len akýmsi chabým pokusom, nezmyselným potulovaním sa labyrintom či až neľudským mučením. Niekedy si pripadal ako masochista a pohľad do zrkadla ho veru o opaku nepresvedčil.
Dívali sa z neho dve orieškovo-hnedé oči, inokedy tak šibalské a nezbedné, teraz zaliate krvou, lesknúce sa zadržovanými slzami s neprítomným, prázdnym pohľadom. Nesršala z nich zlosť ani nenávisť, napriek tomu vzbudzovali hrôzu a dojem až nadľudského zúfalstva. Ticho. Búrka ustala, ale vnútorný boj, ktorý viedol sám so sebou pretrval. A možno pretrvá až do konca. Len keby to už tak prišlo. Keby sa nado mnou tam hore niekto zľutoval a odniesol na svojich krídlach do pekla.
" Tom?" ozval sa bojácne od dverí Bill a pohľad uprel na brata. Vošiel bez klopania a už sa pripravoval na spŕšku nadávok, ktorým ho mal jeho brať zasypať. No toho sa nedočkal. Hoci by bol od neho rád prijal aj taký citový prejav. Veril, že konečne odloží tú ľadovú masku a zverí sa mu so svojím trápením, ktoré bolo tak očividné. Otvorí mu svoje srdce a vyžaluje sa, presne tak, ako to robieval, keď boli ešte malé deti a tisli sa k sebe pod perinou za chladných zimných večerov. Túžil po jeho vľúdnom a vyrovnanom pohľade, ktorý ho vedel vždy tak upokojiť. No momentálne sa mu naskytol akurát tak pohľad na ľudskú trosku, strápenú a ustráchanú.
" No tak Tom, povedz, čo ťa trápi. Veď predtým sme si hovorili úplne všetko. Nemali sme jeden pred druhým tajomstvá. No tak! Pozri sa na mňa. Počuješ? Chcem ti pomôcť." Bill bol celkom zúfalý. Nevedel ako primeť brata k tomu, aby s ním hovoril. Už celé týždne sa mu vyhýba. A nielen jemu. Kedy len môže, zašije sa do svojho brloha, celý deň odtiaľ nevychádza, takmer nič neje, čo sa na ňom už aj odrazilo. Schudol, je bledý, oči vpadnuté a v nich ten prázdny, nič nevyjadrujúci pohľad. Žiadne emócie a žiadne trhavé, hoc i žalostné tóny vylúdené jeho gitarou. Gitarou, ktorú tak strašne miloval. A to ho fakt desilo. Aj keď mal Tom depku, bol sklamaný a smutný, bral si ju do rúk a hral. Hral až do úmoru. No Bill už hodný čas nepočul ten známy zvuk šíriaci sa z jeho izby a tak silno ho vábiaci k spevu.
Pokračovanie nabudúce!
< by Eressië >
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.