Opitý láskou 4.diel (Koniec)

16. února 2008 v 12:13 | Eressië |  Opitý láskou
Ďalšie dni utiekli ako voda. Niesli sa v duchu až sviatočnej nálady. Bill sa skoro nenormálne prehnane staral o svoje staršie dvojča, ktoré s neskrývanou radosťou, ale i s určitými pochybnosťami, prijímalo jeho pozornosť. Dlhé prechádzky, rozhovory a spoločný program, boli na dennom poriadku. Tom mal dokonca pocit, že ho brat strážii v sne. Nemohol sa sám pohnúť takmer ani na wecko. Bill mu bol stále v pätách. Usmiaty a s vždy dobrou náladou ho kontroloval a bol mu nablízku, aby neurobil znova nejaký nezmysel. Nechcel, aby ochorel a tak ho pekne kŕmil a dokonca s ním aj cvičil, hoci to sám z celého srdca nenávidel. Ale veď preňho by bol schopný urobiť čokoľvek. Takmer čokoľvek.

Súmrak sa pomaly vznášal na domy, vkrádal sa do ulíc a upozorňoval ľudí na blížiacu sa noc. Chystal ich na pokojný spánok, ničím nerušený a tak žiadúci. Len dvom sa dajako nechcelo zaspať. Dvom chlapcom, ba skoro mužom, tak veľmi si podobným. Jednému smutnému, s hlavou zaborenou do dlaní a s plačom na krajíčku, druhému zmätenému, s tisíckami otázok na perách, ktoré však zostali nevyslovené. " No tak to zostať nemôže." skríkol Bill rozhodne do ticha svojho pokoja. Ráznymi krokmi prešiel pár metrov a bez klopania, ako to bolo jeho zvykom, vošiel do Tomovej izby.
Tma. Tá ničivá temnota ho obomkla a trvalo mu pár sekúnd, kým sa konečne zorientoval a dokázal rozoznať predmety okolo seba. Nezasvietil. Nevedel či brat už spí a tak len pomaly pristúpil k jeho posteli. No tiché vzlyky nesúce sa čierňavou naňho dorážali ako kly a on bezmyšlienkovite zamieril do kúta za posteľou, odkiaľ tie tlmené steny prichádzali. Ako klbko nešťastia si tam Tom pritískal kolená čo najbližšie k tvári, objímal ich roztrasenými rukami, triasol sa potlačovaným plačom. Bill naňho len nechápavo zhliadol, myslel si, že je už v poriadku. No pravdepodobne sa zmýlil. Popošiel k nemu bližšie a tesne pred ním si kľakol. Vzal jeho roztrasené telo do náruče, ktoré ani nevnímalo, že sa ho niekto dotýka.
Až keď Bill zodvihol bratrovu tvár k svojej a zhlboka sa mu zadíval do očí, dokázal sa Tom prebrať. Prekvapene na neho kukal uslzenými očičkami a snažil sa vyprosiť zo silného zovretia. No to ani náhodou nepovoľovalo. Ba zdalo by sa, že čím väčšmi sa Tom snažil odpútať od Billa, tým väčšmi si ho ten k sebe pritískal. Kŕčovito ho objímal, aby tak utíšil jeho bolesť a žiaľ. Trhalo mu srdce, keď videl brata v takomto stave. Mal ho najradšej na svete, svoje dvojča, jeho druhú polovičku. Časť z jeho tela, časť jeho duše. Každé jeho trápenie prežíval s ním, nedokázal sa usmievať, keď jeho brat smútil a naopak, keď sa on radoval, tešil sa s ním. Bolo medzi nimi puto, dané prírodou a spečatené Bohmi. Nikto ich nemohol rozdeliť. Keby jeden z nich zomrel, druhý by odišiel za ním. Puklo by mu srdce, vykrvácalo by a život z neho by vyprchával každým nádychom, každou zbesilou myšlienkou.
" Nerob mi to. Prosím. Už mi takto neubližuj. Neznesiem ten pohľad na teba. Chcem, aby si bol šťastný, aby si sa usmieval, ako predtým. Prosím. Povedz, čo ťa trápi a nenič ma už tým tvojím zarytým mlčaním. Zver sa mi. Prosím, zver sami." Bill sa všemožne snažil byť pevný, no hlas mu vypovedával službu. Zlomene sa zosunul na zem, spolu s bratom v náručí. Ocitli sa tak v do cela zvláštnej a chúlostivej situácii. Obom prebehol mráz po chrbte. Tom celou svojou váhou spočinul po tom dopade na Billovom tele. Skúmavo si hľadeli do očí, hľadajúc odpovede na svoje otázky. Ani nevedeli ako, ocitli sa obličajmi blízko seba, ich zrýchlený dych ich hladil po tvárach a šepkal uspávanku tomu druhému.
Nebezpečne sa približovali, akoby z iných dimenzií, ani jeden z nich nevnímal to, čo sa práve deje. Len tú nepatrnú vzdialenosť, ktorá sa neutíchajúcim tempom neustále zmenšovala a zmenšovala. Už len pár milimetrov ich delilo od zakázaného pôžitku, tak vábivého a sladkého. Ani že by sa stihli spamätať, ich pery sa spojili vo vrúcnom bozku a oči prudko privreli. Taký jemný a predsa tak silný dotyk! Nepatrný a ledva badateľný, no predsa osudný. Tento nevinný bozk zmenil život dvoch ľudí naruby. Z bratskej lásky sa začínalo rysovať niečo ešte hlbšie a ešte pevnejšie, ako to, čo ich spájalo predtým. A oni si toho boli plne vedomí. Už nebolo cesty späť. Vykročili v ústrety niečomu novému a ani jeden z nich by nevedel povedať čomu, alebo ako to dopadne. A už vonkoncom nevedeli, či to, čo robia, je správne. Vedeli len, že toto je to, po čom skutočne túžia. Po ničom inom. Len po vzájomných dotykoch a bozkoch, teraz ešte tak neistých a skúmavých. Plných strachu a úzkosti, ale i nevypovedanej túžby a lásky. Bratskej lásky. Mileneckej lásky.
" Dúfal som, že budem slobodný. Ale ty si ma spútal. Okovami na ruky i na srdce. No cítim sa tak voľný, akoby o sto kíl ľahší. Cítim, že by som dokázal lietať, akoby mi..." " Akoby ti narástli krídla." doplnil Bill bojácne jeho myšlienku. Toto bolo niečo nové a nepoznané pre obidvoch. Tak lákavé a odpudzujúce zároveň. " Áno. Krídla. Krídla lásky."šepol Tom jemne do bratovho uška. " Našej lásky." poznamenal ešte Bill a pre istotu sa k nemu silno pritúlil.
" Bola si mi padajúca hviezda, čo mi plní želania, rozprávka, sen, čo sa stal skutočnosťou." Tom sa snažil hovoriť zrozumiteľne, no myseľ sa mu čím ďalej, tým väčšmi zatemňovala pôžitkom, ktorú mu spôsobovala bratova blízkosť. Nevnímali už nič okrem tých letmých dotykov a hodvábne hebkej pokožky pod svojimi dlaňami. " Vidíš, braček. Sny sa plnia a život niekedy napíše i krásny happy end."
Koniec!
< by Eressië >
PS: Tak milí moji, toto je záverečný diel, dúfam, že nesklamal :)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Si v mojom sne, votrelec! ;)

→Ťuk←

Komentáře

1 Bereshka Bereshka | Web | 16. února 2008 v 19:01 | Reagovat

tak toto som necitala, lebo zrovna nemam cas,ale chcem ta iba pozdravit a slubit, ze urcite VSETKO precitam, len mi daj cas xD aa chcela by som ta poprosit, ci by si tu neuverejnila aj moje ff-ky... a ci by si ich nezacala uz prepisovat xD xD aa ze... enchces design??? x) papap

2 Lyra Lyra | Web | 26. února 2008 v 10:51 | Reagovat

Krásné... jako pohádka xD... ne, vážně je o krásně napsané, pěkný příběh;).

3 Emilia Emilia | Web | 22. srpna 2009 v 15:18 | Reagovat

Tak tohle bylo opravdu velmi hezké:-) Máš talent:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.