Vyhraješ, prehraješ...

10. února 2008 v 14:40 | Eressië |  Reflections
Sloboda? Voľnosť? Neha? Láska? Nie. Len samé utrpenie, žiaľ a poníženie. Bitka na dennom poriadku, modriny na každom, každučičkom kúsku môjho už i tak zúboženého tela. Vonku leto, v mojom srdci zima, mráz. Oči ako ľad, pohľad neprítomný, upretý niekam do neznáma. Ďaleko, preč od môjho domova, od môjho smútku a samoty. Domov. Ako smiešne len znie toto slovo. Tak nereálne, až to bolí.

Rozbitá fľaška, črepy a rozliaty lieh na podlahe. Krik. Rehot. Nechutné. Otec, čo nám to robíš? Monokelmi zdobíš matkinu tvár, tak útlu a vychudnutú. To už ti nestačí, že nás ničíš psychicky, musíš nás aj týrať, biť, o stenu s nami búchať, akoby sme ľudia ani neboli? Ty nemáš srdce? No to asi ozaj nemáš. Kde sú naše práva a slobody? Právo na lásku? Nie, to mi ani tak nechýba. Radšej by som už konečne uvítal pokoj, ticho a mier. Mier v mojom srdci v ktorom panuje boj. Neutíchajúci a vražedný, až to žily trhá. Všade krv a plač. Bože, jak ja len ten zápach krivdy nenávidím.
Ticho. Konečne. Asi už zaspal. Potichu sa vyplazím zo svojej izby, dvere nenápadne privriem a po špičkách sa priblížim k spálni. Mal som pravdu. Spí. Tíško zajasám a poberiem sa do kuchyne. Matka. Varí akoby sa pred chvíľou nič nebolo stalo. Usmeje sa ako keď som bol ešte malý a nevidel, čo sa doma deje. Asi si na to už zvykla. Všetko len tajiť, falošným úsmevom maskovať. Podídem k nej a nežne ju objímem. Sykne od bolesti a ja sa na ňu len karhavo usmejem. Vie, že to čo robí, správne nie je a predsa v tom pokračuje, svoju tvár nastavuje. Prijíma údery ako iní prijímajú dary. S úsmevom na perách. Čo vie, čo ja nie?
Krič! Bojuj! Raz vyhraješ. Určite.
Zvuk sirény napĺňa celú našu ulicu. Záchranári, policajti, požiarnici. Je tu každí. Otec v sanitke. Matka v putách. Krvavý nôž ako dôkaz o vine. Nemocnica. Pohreb. Súd a vezenie. Myslíte si, že to nie je spravodlivé? Máte pravdu, nie je. Život je už ale raz taký. Kruto sa s nami zahráva, sme len bábkami v jeho rukách. Čo sa stane zajtra? Nikto nevie. Môžeme len dúfať, že ten deň prežijeme.
Krič! Bojuj! Prehraješ. Určite.
< by Eressië >
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Si v mojom sne, votrelec! ;)

→Ťuk←

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.