Keď svetlo splynie s tmou,... 4.diel

26. března 2008 v 14:39 | Eressië |  Keď svetlo splynie s tmou,...
Keiji sa začervená.
" Stalo sa niečo?" Spýta sa Ryuu prestrašene.
" Nie." Odpovie Keiji o čosi prudšie, ako to mal v pláne.
" Nie, ja len,... no,...ja..." Musí s pravdou von. Ale ako?
" Ja,..."

" Chceš mi to oplatiť?" Ryuu bol až dojatý jeho rozpačitosťou. " To nemusíš. Dnes je tvoj deň. Oplatiť mi to môžeš i nabudúce." Lišiacky sa usmial a až teraz mu došiel význam vlastných slov. Zarazil sa. Nabudúce?
Rovnako prekvapený bol i Keiji, no len čo sa stihol spamätať, vrhol sa mu okolo krku.
Ryuu s takým prejavom 'náklonnosti' akosi nerátal, a tak nečudo, že sa neudržal. Ruka sa mu pošmykla a obaja pristáli tvrdo na zemi, jeden v náruči toho druhého.
" Ach,..." tentoraz to bol Ryuu, kto sa neudržal a hlboko zastenal. Keijiho koleno v jeho už i tak dosť napnutom rozkroku, to nie je len tak.
" Crrr,..." Z ničoho nič sa chodbou rozoznelo nepríjemné zvonenie, priam nervy drásajúce.
" Sakra, to človek nemôže ani,..." V polke vety zastal, akoby si až teraz bol uvedomil, čo tu vlastne pred pár minútami vyvádzali.
" Ehm,..." Odrazu mal podivné sucho v hrdle a nie a nie prísť na tie správne slová, ktoré by sa teraz boli hodili.
" To je dobré." Zasmial sa Keiji a zrak mu padol k Ryuuovmu vzrušenie.
" Vlastne u mňa to je dobré. No u teba... Je tam malý problém. Ehm, malý... ani by som nepovedal." Síce sa snažil udržať kamennú tvár, nejak slávne sa mu to nedarilo. Skoro mu až vyhŕkli slzy do očí od potlačovaného smiechu.
" Nejak ho vyrieš. O päť minút máš totiž hodinu." Zatiahol veselo a vypliazol naň svoj ružový jazýček. O sekundu neskôr mohol Ryuu pozerať akurát tak na práve sa zatvárajúce dvere. Ak je to vôbec možné, zmizol ešte rýchlejšie, ako sa do jeho života priplietol.
Ryuu okamžite vošiel rukami pod už i tak na prasknutie napnuté nohavice, a zopár ráznymi pohybmi priviedol svoje telo na samý vrchol. Pred slasťou zahmlenými očami sa mu mihol obraz človeka, ktorý mohol za jeho terajšie rozpoloženie. Vždy zasnená, milá a tak nechutne sexi tvár...
" Keiji..." Zastenal.
Vyučovanie sa vláčilo slimačím tempom, nehovoriac o Keijiho dráždení v podobe hladových pohľadov, na ktorých nešetril a práve ho v hlave necudne vyzliekal pred celou triedou. Zračilo sa mu v očiach také uspokojenie a ukojenie vášní, až sa Ryuu pristihol, ako je na seba hrdý. Právom hrdý, treba podotknúť. No tým to končilo.
Bol totálne mimo, akoby na vedľajšej koľaji. Žiakom by i tak nedokázal venovať dostatočnú pozornosť a tak im zadal nejakú úlohu a on sám sa pohodlne uvelebil na svojej stoličke. Momentálne mu prišla náramne nepohodlná, no i tak sa neubránil zvrhlým myšlienkam a pred očami sa mu ako v nejakom zrýchlenom filme, zbesilou rýchlosťou predbiehali obrazy milovania sa so svojím študentom.
Keď sa v hlave konečne dopracoval i k tomu, že je to jeho študent, presnejšie, že si to uvedomil i s plnými následkami, na svoje veľké počudovanie, mu to ani nevadilo. Ba práve naopak. Vždy neznášal pravidlá, snažil sa im nejako vyvliecť, či nejako ich obísť. No najradšej zo všetkého, ich porušovať. Pre niečo ho tie tmavé oči uhranuli, uväznili v malej klietke, bez možnosti na útek, vyslobodenie. A že by sa o to pravdepodobne ani nepokúsil.
Nechcel to, nechcel opäť padnúť do pazúrov lásky, no niečo mu hovorilo, že to má skúsiť, že tentoraz to bude možno iné. Lepšie či horšie? To nevedel. Ale iné, to určite.
Opäť svoj pohľad uprel naňho a ani ho neprekvapilo, že sa na neho s rovnakým záujmom, aký vládol i v ňom, upierajú tie temné oči, ktoré ho odteraz budú pravdepodobne prenasledovať vo dne i v noci.
Len čo vyučovanie skončilo, žiaci sa nadpozemskou rýchlosťou vyhrnuli von z triedy. Nemohli sa dočkať víkendu, ktorý mali konečne na dosah ruky. Zostali iba dvaja. Učiteľ a žiak. Dvojica, milenci? Možno,...
Keiji si pomaličky a s veľkou precíznosťou ukladal veci do tašky. Venoval tomu takú pozornosť, akoby išlo o tú najdôležitejšiu záležitosť na svete, alebo aspoň v jeho živote. To, že v skutočnosti sa mu ruky neskutočne klepali, nervy mal napnuté ako struny a že sa mu nohy pod návalom toľkých emócií samovoľne podlamovali, dokázal priam majstrovsky zakrývať. Nemienil, nechcel, možno sa i to bál dať na vedomie jedinému človeku, ktorý ho v mysli prenasleduje každú minútku dňa.
" Netvár sa, akoby sa nič nebolo stalo." Doľahlo k nemu chladným hlasom, až ho striaslo.
Pokračovanie nabudúce!
< by Eressië >
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Si v mojom sne, votrelec! ;)

→Ťuk←

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 26. března 2008 v 20:43 | Reagovat

" Sakra, to človek nemôže ani,..." V polke vety zastal, akoby si až teraz bol uvedomil, čo tu vlastne pred pár minútami vyvádzali."

cha cha cha...xD...Ja tiez chodim do skoly, ale toto ma tam este netrapilo xDDDD

takaaa kraaatka kapitolka xOOO podavam staznost autorke!!

2 Eressië Eressië | 27. března 2008 v 16:00 | Reagovat

:DDD autorka je dosť zamestnaná v škole, ale cez víkend sa možno niečo pokúsi skomoliť :P :D už mi fakt šibe, hovoriť o sebe v 3. osobe... x)

3 Polly Polly | Web | 1. dubna 2008 v 21:10 | Reagovat

jeeej..ake je to tu pekne x))) ja ziiiiiraaaaam!!

4 Ayumi Ayumi | 11. prosince 2008 v 17:26 | Reagovat

užasné :3Hech taký pervezný sensei :D oô idem hned dalej :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.