Keď svetlo splynie s tmou,... 5.diel

20. dubna 2008 v 20:59 | Eressië |  Keď svetlo splynie s tmou,...
" Netvár sa, akoby sa nič nebolo stalo." Doľahlo k nemu chladným hlasom, až ho striaslo.
Neodvážil sa naňho ani len pozrieť, nedbanlivo nahádzal svoje zvyšné veci do tašky a bez toho, aby mu venoval čo i len pohľad, vybehol z triedy.

~*~
Citlivka. Nadával mu cestou domou, no keď otváral dvere svojho bytu, jeho myšlienky urobili otočku o 180°.
" Ja kretén." Zanadával tentoraz nahlas a pre zmenu na seba samotného.
Asi som už vážne prestrelil. Musel byť z toho celého zmetený a ja naňho ešte tak vybehnem. No čo už? Ja a moja impulzívna povaha! Nikdy sa nezaprie. Keby som aspoň raz rozmýšľal predtým, než niečo poviem. No nie. To by som nebol ja, keby som sa do všetkého strmhlav nevrhal.
Zajtra to budem musieť nejak vyriešiť. Nerád si to priznávam, ale ten chlapec sa mi dostal pod kožu a ja nie a nie ho odtiaľ vyhnať.
Niečo na ňom je. V jeho hlase, v tom jeho detinsky skazenom pohľade, neskúsených a predsa tak dráždivých dotykoch. Musím s ním hovoriť, proste musím.
Má v sebe čosi, čo hľadám už od nepamäti. Čosi, čo nedokážem definovať a predsa viem, že mi to schádza, prahnem po tom ako po vode uprostred púšte, ako stroskotanec života po troche šťastia.
Má v sebe niečo, prísľub budúcnosti? Možno. Kto vie? Nech mi odpovie. Sám som zmätený, cítim sa stiesnene, neisto ako na okraji priepasti. Padnem? Kto vie. Zachráni ma? Nie, to otázkou nie je, ale... Dokázal by ma zachrániť, keby chcel?
~*~
Tak, milý Ryuu. Uvidíme, kto z koho. Hnevám sa? Nie. Som zmetený? Ani by som nepovedal. Chcem ti dať lekciu? To je ono. Tak sa priprav, toto bude tvrdá skúška. Len dúfam, že to tentokrát nepreženiem pre zmenu naopak ja.
" Keiji." Zavolal si za mnou, len čo si ma uvidel stáť na rohu pri skrinkách. No bol si ešte priďaleko na to, aby si si to bol mohol všimnúť. Videl si len mňa, tvoje oči iné vidieť nedokázali, možno ani nechceli. No s neustále sa skracujúcou vzdialenosťou tvoje oči uvideli nikdy nevidené. Čierny zamat z nich opadol, zostal číry des, zmätok a,... Ľútosť? Je to, čo vidím v tvojich očiach skutočne ľútosť a,... a bolesť?
Nie, toto som nechcel. Nechcel som ti ublížil. Nie, nie je to tak. Sám seba neoklamem. Chcel som ťa vidieť trápiť sa, chcel som vidieť v tvojich očiach slzy. Slzy rovnaké, aké sa drali do očí mne, keď si bol ku mne včera taký chladný. Slzy, aké som pre teba ronil celú noc, až ich viac nezvýšilo a zostala iba tupá bolesť, poníženie. A túžba. Túžba po pomste, zadosťučinení. Zaslúžiš si to. Viem to. Určite. A ty to vieš tiež. Vieme to obaja.
No teraz, keď sa na mňa dívaš pohľadom plným sklamania, sa mi to už nepáči. Prestávam vidieť zmysel vo svojom konaní. Odhadzujem od seba úchylné ruky toho magora, ktorému stačilo zopár jen na to, aby hral môjho milenca. No a o jeho herecké schopnosti si sa mohol presvedčiť na vlastné oči. Na vlastné oči si mohol vidieť dotyky, na prvý pohľad plné vášne a lásky,... No skúsenejší pozorovateľ v nich mohol spozorovať akurát tak číry nezáujem, znechutenie, faloš a opovrhovanie.
" Ryuu!" keď sa mi konečne podarilo definitívne striasť zo seba toho chlapa, bol som to ja, kto za tebou utekal. A bol som to opäť len ja, komu sa drali slzy do očí. Takto som to naozaj nechcel. Či chcel? Bože, som taký zmetený.
Zabočil som doprava a ocitol sa tak pred tvojimi dverami. Oblým zlatým písmom sa na nich vynímali písmená, skladajúc tak dokopy tvoje meno, pre mňa tak nádherné a bolestivé zároveň.
Bozky. To som nechcel. Mali to byť len dotyky. O bozkoch reč nebola. To som mu nenariadil. Dohoda bola jasná, s vymedzenými hranicami, presne určenými úlohami. No ten idiot sa zjavne až priveľmi vžil do svojej role. A ty? Ty si musel prísť práve vtedy. Keby to bolo čo i len o pár sekúnd neskôr, mohol by si vidieť, ako toho kreténa fackujem. No nie, pán veľkomožný sa tam musel zjaviť práve v tom najlepšom. No a čo spravím ja? Skameniem a nedokážem zo seba vydolovať ani len úbohú slabiku, nie to nejaké zrozumiteľné vysvetlenie. Ach, takto nie. Bože, takto to byť nemalo. Takto nie.
Študentov na chodbe pribúda, rovnako ako ubúda môjho času do prvého zvonenia. Nestarám sa o to. Teraz nie. Čo záleží na pár minútach mojej profesorke angličtiny? Nie, alebo aspoň určite menej ako mne na tom, aby som bol sním. Aby som mu to vysvetlil, aby som ho opäť zovrel v náručí.
Nesmelo dvíham svoju ruku, pomaly ju prikladám na tvrdé drevo dúfajúc, že tvoje srdce obmäkčím, že nebude tak chladné a nepriateľské ako deň, do ktorého som sa dnes zobudil.
~*~
Už zase. Už zase som sa nechal oklamať falošnými očami lásky. Opäť som padol do pazúrov krutého podvodu, zadíval sa rovno na dno krutého výsmechu.
Prečo stále ja? To nemáte na hry iného adepta? Musíte sa stále zahrávať s mojimi citmi? Ach, chlapče. Toto si nemal. Toto nie. Horko to ešte oľutuješ. So mnou sa neradno zahrávať. Nemusí sa ti to totižto vyplatiť.
Ľahké klopanie na dvere ma vyruší z úvah. Kto sa to ma teraz opovažuje rušiť? Ráznymi krokmi podídem k dverám, prudko ich otvorím.
" Ty?"
" Čo tu chceš?" Vyletím na neho bez okolkov a urobím krok vpred. Hrdinsky to znáša, akoby vedomí svojej chyby, uprene mi hľadiac do očí.
" Porozprávať sa." Snaží sa tváriť isto, hrdinsky, no dajak slávne sa mu to nedarí. A práve to sa ja chystám využiť.
" My dvaja nemáme o čom spolu hovoriť." Ja sa na rozdiel od neho ani veľmi snažiť nemusím, nenávisť z môjho hlasu len tak srší.
" Skončili sme. Jediný vzťah, ktorý medzi nami je, je čisto profesionálny. Ty si môj študent, ja tvoj učiteľ. Tak to má byť a tak to aj bude." Nedávajúc mu možnosť na odpoveď ho nemilosrdne vytlačím von cez dvere, von z mojej kancelárie, z mojej mysle, srdca i ilúzií.
Neuvedomujúc si silu svojich pohybov, hodím ho rovno na zem. Neúmyselne, no možno to tak bude najlepšie. Nech sa ma bojí, tým to všetko vyriešim. Snáď.
Nemýlil som sa. Z jeho očí kanú slzy, jedna za druhou, plné strachu a bolesti. Toto nie. Prečo si musíme neustále len ubližovať? Asi je nám to súdené. Chcem mu pomôcť na nohy, pri tom páde sa musel škaredo udrieť. Až teraz si uvedomím zdrvujúcu skutočnosť. Cez hrubú látku nohavíc mu presakuje krv. Bože, ja som mu ublížil. Spôsobil bolesť, a to nie iba psychickú. Prečo?
" Keiji." Z môjho hlasu sa odrazu vytratí všetká tá zlosť, hnev. Zostane iba strach. Strach o neho. Chcem mu pomôcť. Podávam mu ruku, aby som mu uľahčil chôdzu. S priam neľudským strachom v očiach odskočí. Musí mu to spôsobovať strašnú bolesť. Fľak od krvi je stále väčší a väčší. Bojí sa ma. Pre Boha, on sa ma ozaj bojí. To nie. To nesmie. Ja som ho nechcel odhodiť. Niekedy si len neuvedomujem svoju prevahu.
" Keiji. Ja,..." Neviem čo povedať. Asi ani nemusím. Nemotorne, krívajúc na jednu nohu, bolesťou skriveným obličajom odchádza. Obracia sa mi chrbtom, spešne cupitá smerom k východu.
Prečo? Toto nie. Toto som ozaj nechcel. Už ani neviem, prečo som naňho tak kričal. Všetko stráca význam, udalosti svoju váhu a zostáva iba on a jeho strach. Strach zo mňa.
Pokračovanie nabudúce!
< by Eressië >
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Si v mojom sne, votrelec! ;)

→Ťuk←

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 22. dubna 2008 v 11:41 | Reagovat

omg, co sa mu stalo????!!!

dalej,dalej!!!

2 Polly Polly | Web | 29. dubna 2008 v 11:58 | Reagovat

srdiečko  moje premilene!! kedy bude pokracko???;))) mozem ta dako podplatit??..

3 Eressië Eressië | 5. května 2008 v 21:53 | Reagovat

určite by sa dajak dalo :D ale teraz som nemala čas, brázdila som uličky v Ríme :P školský výlet :))) včera večer som sa vrátila, no len čo budem mať čas a troška sa pozbieram, hned sa na to vrhnem :)))  no som rada, že sa ti to tak páči :)

4 Polly Polly | Web | 12. května 2008 v 11:58 | Reagovat

Riiiiiiim.....to je uuuzasne....to by chcelo cestopis xD

nuo...teraz musim pracovat, ale hned ako budem mat trochu volna, vrhnem sa na dalsi diel..

5 Ayumi Ayumi | 11. prosince 2008 v 17:39 | Reagovat

To je nádherné a ten koniec TT-TT

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.