„L'État, c’est moi!“ 1/2

6. září 2008 v 14:54 | Eressië |  „L'État, c’est moi!“
"Štát, som ja!"
Som späť, s novým príbehom, novými hrdinami, novou láskou, osudovou, zakázanou.. Nájdu dvaja ľudia šťastie uprostred sveta, kde je láska hriech, nie to ešte medzi dvoma mužmi?..
Varovanie: 18+
Pozor, slash! ;)

~*~

Písal sa rok 1661, keď mladý kráľ prevzal vládu do svojich rúk. Bolo to po smrti kardinála Mazzariniho, Francúzsko zaplavila vlna reforiem, dobrých i zlých, prospešných i ničivých. Náš príbeh sa ale nebude odohrávať v komnatách jeho kráľovskej výsosti, nebude zasahovať do chodu štátu, nerozhodne vojny, nevyrieši konflikty.. Jednoducho len bude, tak ako tisícky a tisícky ďalších pred ním, ukrytý pred drobnohľadom dvoru, za hrubými múrmi vznešeného Versailles.
Týmto skladám svoj hlboký obdiv kráľovskému architektovi, pánu Mansartovi, za jeho dômyselnosť pri výstavbe tohto presláveného komplexu. Keby niet jeho tajných chodbičiek, spletí uličiek, určite by už naši malý hrdinovia boli upálení na hranici a nezostala by po nich ani len zmienka, nebol by tento príbeh a možno.. ktovie, nebol by som tu ani ja, aby som vám ho predostrel..

~*~

...
"Pierre Anet"
"Raphael Brodeau"
"Armand Firland"
"Bertrand Garneau"
...

" Poručík Péguy Vás zavedie na ubytovňu. Zajtra ráno sa hláste u kapitána d´Estaing. Dovtedy máte voľno."

S týmito slovami bola privítaná stovka najlepších mušketierov, ba čo viac, najlepších z najlepších. Bolo medzi nimi iba zopár nováčikov, väčšina bola prevelená, sem, do súkromnej kráľovskej gardy. Táto stovka mužov bola zodpovedná za kráľov život, mali na pleciach obrovskú zodpovednosť, neustále sa pohybovali v blízkosti samotného "Kráľa Slnka". Každí rok boli preverení, kto neuspel, musel odísť, a na jeho miesto nastúpil niekto iný, lepší, mladší. Tohtoročná banda bola skutočne rozmanitá. Od starých vlkov, ktorý slúžili ešte za otca jej kráľovskej výsosti, po úplných zelenáčov, s ohromujúcim nadaním pre boj.

Sám Pán kapitán bol najmladším na svojom poste za celú históriu, miesto prebral po svojom nebohom otcovi, ktorý mu predal všetky svoje schopnosti, podelil sa s ním o svoje tajomstvá a vychoval z neho svojho nasledovníka. Nik nepochyboval o jeho dovednostiach, o ktorých presvedčil aj tentoraz. Nenašiel sa nik, kto by ho bol porazil. Od mladých, ktorých viedla túžba sa ukázať v čo najlepšom svetle, po starších, ktorí sa už skôr zo zábavy, rok čo rok, snažili premôcť svojho kapitána. Samozrejme, bezúspešne.

A teraz, tento aprílový podvečer, stál kapitán, sám, na nádvorí, pozorujúc hŕstku mušketierov, ktorá sa ešte rozhodla zostať, zacvičiť si, možno sa i predviesť, vystaviť na obdiv svoju silu. No opodiaľ, ukrytý pred zrakom zvedavcov, bol rovnako ako on, sám, jeden mladý muž. Skôr chlapec, pomyslel si kapitán a uškrnul sa.

Pamätal si ho. Bol tu najmladší, za čo si aj vyslúžil výsmech svojich priateľov. Ale že to bolo iba pre jeho vek.. Nie, to určite nie. Tento mladík skôr výzorom nezapadal medzi týchto robustných mužov, jeho jemné rysy kontrastovali s ostrými črtami jeho spoločníkov, jeho ladné pohyby by skôr ocenili dámy na tanečnom parkete a vraj, i pre svoj hlas bol obletovaný na dvore.
No pozorujúc, s akou ľahkosťou narábal so svojím mečom, akoby ten bol iba nejakým výrastkom jeho ruky, musel žasnúť nad jeho schopnosťami. Pravdepodobne ho učili tí najchýrnejší šermiari, lebo nepochybne práve to, čo tu teraz predvádzal, ospevujú básnici ako umenie meča. Jeho svetlé vlasy sa iba tak leskli v svetle zapadajúceho slnka, posledné lúče osvetľovali jeho tvár.
Bol krásny, nepochybne. Detsky nevinná tvár, jemná, ba dovolil by si tvrdiť, že i bezchybná. Telo útle, možno priam slabé, no to mu očividne nezabránilo v tom, dostať sa až sem. Ľahkosť, akou sa pohyboval, ako pevne držal meč v tých na pohľad slabých rukách, vykompenzovali i túto malú vadu, činili z neho majstra, možno jedného z najnadanejších mušketierov, s akými mal tú česť.

Stál od neho na metre, no bol si istý, že ak by bol od neho iba na krok, ani vtedy by nebol mohol uhádnuť, na čo myslí, čo sa mu honí hlavou. Bol maximálne sústredený, nevnímal svet okolo seba, izoloval sa od okolia, bol iba on, jeho meč a neexistujúci súper, ktorého by ale bol už pravdepodobne stokrát prebodol, možno i usmrtil. No je on schopný zabíjať? Také nežné stvorenie.. Pripomínal mu skôr vílu, magickú, nesmierne tajomnú, vábivú lesnú vílu.

Och áno, nepochybne vábivý..

" Hej, chlapče! Netreba ti pomôcť?"

Mladík, zjavne zabraný do svojich úvah, krok sem-krok tam, prepočul asi ďalších troch mušketierov, stojacich teraz už iba nejakých 5 metrov od neho. Ďalšie volanie, o niekoľko decibelov hlasnejšie, ho už ale zaručene prebralo z jeho apatie voči ostatným.
Teraz iba stál, upieral na nich svoj zmätený pohľad, zjavne vyvedený z mieri, nechápajúc, čo asi od neho môžu chcieť ostatní.

Roztomilý.. prebleslo hlavou kapitánovi, keď sa nenápadne priblížil k tým štyrom, stojacim na druhej strane nádvoria.

" Potrebujete niečo?" Spýtal sa mladík, hlasom, ktorý mu spôsobil až zimomriavky.

" No vieš, mi len, že sa sem náš priateľ nedostal, a ty.. Veď sa na seba pozri! Buď si podvádzal, alebo ti to miesto zariadil ocinko." Na čo sa zvyšní dvaja poriadne zarehotali.

" Bol by som radšej, keby ste ma nechali precvičovať." Snažil sa im obrátiť chrbtom, no..

" Pivot, pustite ho!" Zahrmel kapitán, dávajúc dôraz na každú slabiku. Spomínaný mušketier prestrašene cúvol, automaticky púšťajúc mladíka, v očiach nefalšovaná hrôza.

" Ka-kapitán, my sme len.." Snažil sa zniesť isto, no hlas mu preskakoval. Asi by ho na začiatku nebolo ani len napadlo, že sa tu objaví práve jeho nadriadený.

" Mlčte, Pivot. Nepotrebujem zbytočné slová, aby som túto situáciu pochopil. Jediné, čo chcem vedieť, je prečo. Prečo ho otravujete, nedáte mu pokoj. Tak hovorte, Pivot! Alebo sa ani nevybaľujte." To, že bol autoritatívny, o ňom vedel každí, to, že nerobil výnimky, bolo len dobré, to že bol prísny, každému len prispelo, ale to, keď vás prichytil pri čine, dobré určite nebolo.

" S všetkou úctou kapitán, veď sa na neho pozrite. Toto má byť mušketier jeho veličenstva? Veď keď ho ľudia uvidia, do očí nás vysmejú. Tento sa hodí akurát tak na ozdobu, ale nie do boja." Zjavne presvedčený o pravdivosti svojich argumentov, odhodlane mu hľadel do očí, ani na chvíľku neuhnúc pohľadom.

" Myslíte si, že sem nepatrí? Myslíte si, že urobili chybu, keď ho sem vzali?" Neušlo mu mierne zachvenie mladíka vedľa seba. Bol si vedomí toho, ako to povedal. Mohlo to preňho vyznieť iba jedným určitým spôsobom. Tým, že ho tu nechce ani on.

" Áno." Vytrhlo ho z úvah jedno slovo, jedno jediné, vyslovené s úplnou istotou, bez najmenšieho zachvenia.

" Myslíte si, že som urobil chybu?" Ďalšie zachvenie, zmetený výraz na jeho tvári. Mladík naňho umieral svoje ľanie oči, plné obáv a strachu, ako to všetko asi skončí.

" Ja,.. á-áno." Toto už rozhodne nebolo tak rozhodné, uškrnul sa v duchu kapitán.
" Tak sa predveďte."

"Prosím?" Vyhŕkli obaja. Mladík i Pivot. Zdá sa, že sa predsa len dokážu zhodnúť na niečom.

" V poriadku." Reagoval ako prvý, mladší.

" Samozrejme, súboj." Ani Pivot sa nechcel nechať zahanbiť. No keby bol vedel, asi by ani nezačal..

Dvaja mušketieri v strede dvora, zaujali útočné pozície a boj mohol začať.

" Avant garde."

Cingot mečov.
Rez.
A ďalší.. a ďalší.
Leštené zbrane sa len tak lesknú.
Rez.
Krv kalí ich krásu.
Rez.

Vojak padol, hrot meča pritisnutý k hrdlu. Žily vystúpené na tom zjazvenom krku, pot pokrývajúci jeho tvár, ostré, nepravidelné hlboké nádychy, dychčanie.

" Ak chcete prepustiť svoje miesto svojmu priateľovi, Pivot, nech sa páči. Keď vás aj on premôže, môžem to zvážiť. Ak nie, pozbierajte sa a ráno sa hláste spolu s ostatnými. Myslím, že tu máte moju odpoveď." Tým sa otočil a zanechal za sebou šokovaných mladíkov.
Najmä jedného, ktorý teraz už vážne ničomu nerozumel. Sklonil meč do strany, kývol hlavou na pozdrav svojim druhom a mlčky sa vydal opačným smerom ako jeho kapitán. Mal nad čím premýšľať, ale noc je ešte dlhá..

No nebol jediný, ktorý mal hlavu plnú otázok. Rovnako, ba možno i o niečo horšie, na tom bol aj náš mladý Pán kapitán.

Čo je to za pocit? A prečo ho nemôžem vyhnať z hlavy? Tie jeho oči.. Hneď, ako ich zbadal, vedel, že je stratený, zatratený. Nikdy, za celý svoj život nestretol človeka, ktorý by mal oči ako on. Teraz si spomínal, že sa k nemu raz dostali chýry i mladíkovi, s medenými dúhovkami, popretkávanými zlatými niťami. Predtým sa mu tá metafora zdala smiešna, no teraz, nevedel sa dočkať chvíle, keď sa do nich opäť ponorí. Nechal by sa v ňom i utopiť, ba čo viac, sám by sa vrhol do tých hlbín pekelných.

~*~

Nasledujúce ráno bolo ako ostatné. Sychravé, chladné, no namiesto, aby sa ľudia zababušili do
perín, Versailles ožíval. Sluhovia, kuchári, pekári, záhradníci, každí bol na nohách, chystal nový deň. A nebolo to ináč ani s mušketiermi. Na jednom odľahlom mieste sa zišla kráľovská elita, aby začala deň tvrdým tréningom. Niekde v posledných radoch stál aj náš nenápadný hrdina, ukrytý pred zvedavými zrakmi dvoranov. No jednému neušiel.

Upieral sa na neho pár zelených očí, temných hlbokých. Snažili sa ho odhadnúť skrz na skrz, zazrieť do jeho vnútra, akoby jeho oči boli bránami do toho zakázaného sveta pôžitku a tajomstiev. Reťaze ale nepovolili, zámka necvakla a on ostal stáť pred nimi ako cudzinec, snažiaci sa dopiť hradby paláca. Márne ich ale obliehal, snažil nájsť nejakú trhlinu, po hodinách trvalého hľadania, sa musel vzdať, s hlavou sklonenou. Nenašiel totiž žiaden kaz, ani tajné dvere na nádvorie.

" Pán, Lorrain." Pozdravil ho, keď pri ňom prechádzal. Mladík ho obdaril ďalším zmäteným pohľadom a ďalej sa venoval výcviku.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Si v mojom sne, votrelec! ;)

→Ťuk←

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 7. listopadu 2008 v 10:57 | Reagovat

na to ze nemam rada žabožrutov, sa mi toto prostredie fakt paci!!! super napad a skvela prva cast!!! ked budem mat cas, okamzite sa vrhnem na druhu!!

2 Amy Amy | E-mail | Web | 17. ledna 2009 v 22:32 | Reagovat

noo..som zvedavá ako to pôjde ďalej...

3 Nexus (Gaara-sama) Nexus (Gaara-sama) | Web | 15. února 2009 v 17:49 | Reagovat

O_o prvy odsek a uz je to uzasne O_o

4 Nexus (Gaara-sama) Nexus (Gaara-sama) | Web | 15. února 2009 v 18:13 | Reagovat

Moja, nechcem ti to hoorit, ale zmateny ako vyvedeny z miery sa pise s prehlasovanym a :D:D:D:D Gomen za buzeraciu T-T Zmeteny je pozametany...

5 Nexus (Gaara-sama) Nexus (Gaara-sama) | Web | 15. února 2009 v 18:18 | Reagovat

Dpc, ja snad len buzerujeeem T-T Ma napada - Versailles bol predsa letny zamok, nie? nemal by panovnik za sychravych dni prebyvat skor v Louvri? :( Citim sa hnusne, aaaa T-T

6 Nexus (Gaara-sama) Nexus (Gaara-sama) | Web | 15. února 2009 v 18:20 | Reagovat

Uuuuzasne, idem dal :D

7 Eressië Eressië | 16. února 2009 v 18:22 | Reagovat

to že je deň sychravý, neznamená že je december :P  a kľudne buzeruj dalej :)))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.