„L'État, c’est moi!“ 2/2

6. září 2008 v 14:55 | Eressië |  „L'État, c’est moi!“
Príbeh pokračuje..

Neskoro poobede, keď všetci skončili, opäť tam zostal sám, ignorujúc bolesť a únavu. Snažil sa nevnímať stuchnuté svaly, pokračoval, stále dopredu a dopredu, krok vzad, a opäť, zas a zas..

" Snažíte sa byť najlepší, Lorrain?"

Mladík sa opäť prekvapene strhol. Od toho incidentu uplynuli už dva týždne a on si nemohol nevšimnúť uprený pohľad, ktorým ho neustále častoval. On, kapitán d´Estaing. Aj teraz ho prezrádzal zvedavý lesk v jeho očiach. Poznal ten pohľad.

Túžobný, hladový, dobyvačný..

Roky ho ním obdarúvali ženy i muži, bez ohľadu na ich vek či postavenie. A stále sa stretli iba s jednou reakciou, bez ohľadu na ich krásu, či titul. Smutným úsmevom na perách a miernym pokrútením hlavou.

No tentoraz reagoval ináč, sám nevedel, čo bolo toho príčinou. Iba prikývnutím odpovedal na jeho otázku. Nikdy nehovoril veľa, nie že by nebol dobrým rečníkom, skôr iba bol nerád v centre pozornosti, nerád sa obklopoval ľuďmi, najmä nie tými nafúkanými aristokratmi a šľachticmi od dvora. No tento muž pred ním naňho pôsobil zvláštnym spôsobom.

" Christian." Podával mu svoju ruku kapitán, dúfajúc, že tým prerazí tie ľadové kryhy, ktorými sa brní, čakajúc na jeho reakciu, všímajúc si každí záchvev jeho tváre, každí sval, trepotanie mihalníc.

" Nathan." Prijal jeho podávanú dlaň mladík, s rozpačitým úsmevom v tvári.

" Nemal by si to preháňať, Nathan. Skončí to tým, že raz ráno z postele nevstaneš." Preniesol vážne, no pobavenie v hlase skrýval iba ťažko.

" Verím, že mi z nej pomôžete, Christian." Nečakajúc na jeho reakciu, obrátil sa na podpätku a už ho nebolo. Christian za ním hodnú chvíľu šokovane hľadel, potom sa rozosmial.
No ani jeden z nich si nevšimol nezvaného pozorovateľa ich malej debaty..

~*~

" Ten malý škrečok tu nemá, čo robiť. Dostane lekciu, po ktorej na mušketierov už ani len nepomyslí. A nie to ešte na kapitána." Škodoradostný smiech sa niesol temnou ulicou Paríža.
Dnes tu boli všetci, v hostinci u Cohena, a jemu sa naskytala vítaná príležitosť ukázať mu, kto je tu pánom. Nebezpečný lesk v jeho očiach by ho určite bol prezradil, no kedže tu bol už každí v podnapitom stave, nik mu nevenoval pozornosť. Pozbieral svojich kumpánov, nezvyčajne triezvych, ukryli sa v uličke pri dverách a čakali. Tak ako predpokladali, objavil sa v nich On.
Za tie týždne si veru stihli všimnúť, že odchádzal medzi prvými, vlastne, akoby jeho prítomnosť tu bola iba ako-tak na oči, a len čo mohol, vyparil sa.

" Tak, čo fešáčik? Kapitána sa ti zachcelo?" Výsmešný hlas ho vytrhol z príjemného snenia a on tvrdo dopadol na zem. Následne ho zatiahli bokom, prirazili k múru a začali biť, hlava nehlava. Úder nasledoval úder, snažil sa brániť, no proti presile nemal ani tú najmenšiu šancu. Z apatie, do ktorej upadol, ho prebrala až ostrá čepeľ, ktorá sa zabodla do jeho ľavého boku. Cítil krv, teplú a kĺzku, ako steká v mohutných prameňoch, vsakuje sa do bielej košele. Videl iba stále sa zväčšujúci a zväčšujúci fľak, pred očami sa mu roztančili milióny hviezd a on pomaličky začal upadať do bezvedomia.

" Christian." Stihol ešte zašepkať, jeho pery sformovali práve toto slovo, ako prejav srdca, možno posledná pocta, dar.
Stratil vedomie, a tak nemohol počuť ten melodický hlas, ktorý k nemu doľahol, a možno ho i počul a podvedomie predstihlo vedomie, nemohol vidieť jeho zúrivý boj, ako padajú jeho trýznitelia, jeden po druhom. Nemohol cítiť, ako ho niekto berie na ruky, ako mu tisne dlane na zranený bok, ako ho opatrne nasadá na koňa, ako ho objíma, len aby nespadol a cvála s ním ako o život, stále rýchlejšie a rýchlejšie, len aby nebolo neskoro. Ako šeptá slová modlitby, jemu neznámej, ako prosí o šancu, nádej poslednú. Ako prosí o život, o jeho, ten Jeho.. Nevníma chlad noci, bujarý smiech a krik veselých Parížanov. Kráľ dal dnes rozdať chlieb, mali sa prečo radovať. Jediný On, jeho záchranca, nič nepočul, nič nevnímal. Stále iba uháňal, dopredu a dopredu. Len nech tam už budú..

~*~

Hmla sa začala rozplývať, začal rozumieť tým slovám.. zostaň.. šeptali. Volali ho späť, držali na zemi a nepustili. Prosím, doľahlo k nemu, ako spoza clony a on predsa nemohol neuposlúchnuť ten nádherný hlas, nemohol ho ignorovať. Nemohol, nechcel. S vypätím všetkých svojich síl sa prinútil roztvoriť svoje viečka, uprieť naň svoj sklenený, bolesťou zakalený pohľad. Ako v letargii vnímal všetky jeho pohyby, teplé dotyky jeho rúk, pohľad mu padol na misku s obsahom, ktorý ani pri najlepšej vôli, nik nemohol považovať za vodu. Možno ňou niekedy bola, no teraz určite neprežívala svoje najlepšie časy. Rovnako ako ani on nie. Či vlastne.. Kto vie?

" Tak si sa konečne prebral." Neznelo to ako výčitka a jeho srdce, i keď značne pošramotené, radosťou poskočilo.

" Kde to som?" Podarilo sa mu zo seba vysúkať so značnými ťažkosťami. Ústa mal vyprahlé, pery popraskané horúčkou, ktorá ním lomcovala. Bolesť vnímal iba ako druhoradú záležitosť. Stále ešte nebol celkom pri zmysloch, no dosť na to, aby vedel, že doma rozhodne nie je.

" U mňa." Znela jednoduchá odpoveď. V inom čase a za iných okolností, by sa ňou určite nebol uspokojil, no teraz mu to muselo stačiť. A dajak, povedzme si pravdu, mu ani nevadilo, že sa oňho staral jeho kapitán. Cítil, ako mu prstami opatrne prechádza rany, ošetruje, cítil silný zápach mastičiek, lieh, studený oblak na čele, ako mu voda steká po pramienkoch dolu po tvári, na krk, v ušiach mu ale hučalo, cítil sa slabý, neschopný akéhokoľvek pohybu, hmla sa vracala, nechcel ju, odháňal, no telo ju vítalo, vydalo myseľ na milosť a nemilosť Pani noci a on sa opäť prepadol do hmly. Cítil, ako padá a padá, už čakal náraz, no ten neprichádzal. Mozog prepol do úsporného režimu, a on už viac nevnímal tie tak dlho očakávané dotyky, nevnímal ten milovaný hlas, nevnímal pomaly nič. Iba tmu, ticho.. až sa i to rozpadlo a on akoby úplne prestal existovať.
Opäť tak nemohol cítiť, cítiť a vedieť, že ho niekto opakovane berie na ruky, prenáša z nepohodlného a tvrdého sofa, do mäkkých a nadýchaných perín, ako ho pokladá na pohodlné lôžko, ako ho prikrýva, mení obklady, celý čas šepká dávne príbehy, prihovára sa mu, ako ho hladí na tvári, ako mu zaspáva na hrudi.

~*~

Ležal na zemi, medzi krysami, chladný vzduch ho štípal do líc, šaty roztrhané, špinavé, bolo mu zle, cítil pach krvi,.. bol sám uprostred kobky, čiernej, temnej, sám, sám.. to slovo.. niečo mu tu nesedelo, cítil triašku, no on sa netriasol, pach liekov, dezinfekčných prostriedkov, ale veď jeho nik neošetril.. Krvácal, ale rany nikde.. Tichý šepot prechádzal do hlasitého volania.. preber sa, preber.. Prečo sa má prebrať? Veď je hore.. je to sen, sen.. iba sen.. Sen?
Začína vnímať cudzie dotyky, tak jemné, nežné, priam.. milujúce?

Otvorí oči a.. On.

Vidí, ako sa nad ním skláňa, znepokojený, prestrašený výraz v jeho tvári.
Prečo sa trápi? Nechápe. Sen... Doliehajú k nemu jeho slová.. a on pochopí. Sen. Nočná mora. Nežné objatie. Ruky okolo jeho pliec. Jeho tvár, tak blízko tej jeho. Stačilo by sa nakloniť, stačilo, iba malý pohyb. Berie veci do vlastných rúk, už je načase prestať sa skrývať. Cíti ako strnul. Ako čaká, a on sa len nakláňa. Stále bližšie a bližšie. Cíti teplo jeho tela, rozochvieva každú bunku, každý nerv jeho tela. Už iba centimeter, dva.. iba milimeter ho delí od toho vábivého ovocia.

Tak sladký!

Je to to prvé, čo ho napadne, keď ucíti na perách tie jeho. To On. On urobil posledný krok, prevzal na seba zodpovednosť Cíti, ako mu vnára prsty do svetlých kaderí. Ako sa k nemu ešte viac privinie, hľadí do tých zelených studničiek absintu, túži v nich zhorieť, škrtnúť zápalkou a vzplanúť láskou.

Tak pôvabný, skvostný, nádherný..

Cíti tie prsty, to ony, ony ho ošetrovali, tie malé nezbednice, ktoré teraz putujú po jeho nahých, nahých! krivkách, uvedomuje si zdesene. No len čo sa zahľadí do tých hlbokých očí, i toto slovo preň stráca význam. Snaží sa vnímať svet, no stráca prehľad, cíti len tie ruky, pery, bozky, trasie sa, no zima mu nie je.

Christian.. šepká ako v horúčke.

Cíti teplo, prúdi ním horúčava. Bozky, bozky... tiché vzdychy. Cíti, ako berie medzi zuby jeho už i tak vzrušenú bradavku, hraje si s ním ako mačka s myšou. Je si vedomí jeho prevahy, že by nemal silu sa vzpierať, ani keby chcel. No on nechce. Nechá sa viesť.. nechá sa zviesť.

Tak šikovné,.. Prsty putujú ďalej, cíti ich snáď všade. Snaží sa mu to nejak oplatiť, no on mu to nedovoľuje. Chce ho hýčkať, rozmaznávať,.. Teraz, keď je konečne s ním, konečne jeho. Horúce bozky presúva stále nižšie a nižšie,.. Usmieva sa. Konečne. Opakuje si to stále dokola a dokola.

Tak nádherný, nádherný.. nádherný. Je vzrušený na najvyššiu možnú mieru, no tým sa teraz netrápi. Chce mu dať všetko, všetko čo pozná, jemu, len jemu.. Pomaly sa dostáva tam, dole, tam kam chcel, kam mieril celý čas.. Cíti, ako sa pod ním mladík chveje, vychádza v ústrety každému jeho láskaniu, každému jeho bozku, každému pohladeniu. Je až fascinujúce, ako pozitívne, priaznivo reaguje na všetky jeho pohyby, dotyky..

Cíti, ako ho pohlcuje. Vidí iba žiar, mozog má potemnený, je ako v horúčke, tak ako včera v noci, alebo to už bolo dnes? Nevie, nevidí. Cíti, že vrchol je blízko, no on vie, ako ho tam nepustiť. Dráždi ho jazykom, striedavo ho berie do úst, okusuje, saje, líže.. Bože, čo to..?

" Ach." Z pier mu unikne ďalší vzrušený ston, nie, priam výkrik rozkoše. Dráždi ho rukami, dráždi ho ústami, dráždi ho.. prstami. Cíti sa plný, úplne plný. Bojí sa, že ho roztrhne, no nezabráni mu vsunúť ďalší prst, a potom ďalší. Nechá, nech si s jeho telom robí, čo chce, nech si s Ním robí, čo chce. Vzrušene priviera viečka, hladí ho na krku. Aspoň tým mu opláca jeho snaženie.. Vzpína, ohýba sa pod ním, no on ho drží pevne. A zrazu prázdnota.. No skôr, ako by sa stihol vyľakať, je zaplnený na doraz. Malá, nepatrná bolesť oproti tomu vzrušenie. Cíti túžbu, trias ním opäť prechádza. Je skoro tam, a on ho pustí, vie to. Vystupujú stále vyššie a vyššie. Spolu. Stále hlbšie a hlbšie. Rýchlejšie a rýchlejšie. "Ešte." Šepkajú jeho nestydaté pery. Ešte, ešte, ešte.. Stále dokola a dokola.

Krč.

Posledný výkrik vo svetle ranných lúčov.

Konečne..

Konečne tak želané uvoľnenie. Cíti, ako niečo teplá, vlhké, plní jeho útroby, ako medzi ich poprepletanými telami kĺže jeho penis, ako z neho pomaličky vystupuje, hladí po tvári, zasypáva motýlimi, možno, bojácnymi?, bozkami.

Túli sa k nemu, ukrýva tvár pred jeho orlými očami, snaží sa potlačiť slzy, tak neúprosne sa derúce do jeho očí. Cítil to. Obaja to cítili.
Ako sa tie hradby rúcajú, kameň po kameni, stena po stene. Ako zostal iba on, oni. Ľad sa roztopil a zostali iba oni dvaja. Len oni. Spolu. Naveky.

" Milujem ťa." Šeptali dva hlasy, ich pery formovali tie slová, opäť dokola a dokola, skôr, než sa obaja, premožený milovaním, prepadli do náruče spánku. Tentoraz krásneho, pokojného, spoločného.

Spolu.. vždy iba spolu, naveky..

Naveky.


~fin~
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Janule Janule | E-mail | Web | 13. října 2008 v 1:17 | Reagovat

Tak tohle bylo něco úžasnýho, Eressië... krásný. Jsem ráda, že jsem se po delší době přišla podívat k tobě na blog, co je novýho... vyplatilo se. Příběh je nádherně vygradovaný, na konci jsem skoro nedýchala. Obdivuju tvou schopnost popsat sex v podstatě metaforami... prostředí staré dobré Francie a jejích mušketýrů tomu dodává takový zvlštní ráz, moc krásně se to čte. Těším se na tvůj další příběh... občas se přijdu podívat. :-) J. :o)

2 Eressië Eressië | 21. října 2008 v 19:42 | Reagovat

Juuj, tak teraz si ma týmto komentárom vážne potešila :) Cením si tvoju prácu a tak pochvala od teba je pre mňa ako od hotového majstra ;) A budem len rada, ked sem ešte zavítaš :D

3 Polly Polly | Web | 7. listopadu 2008 v 12:38 | Reagovat

NADHERNE!! naozaj KRASNE KRASNE!!! zacina ma mrziet, ze su tvoje poviedky tak kratke, pretoze toto by som dokazala citat NAVZDY!!!

Bolo to najkrajsie a najcitlivejsie opisane milovanie, ake som kedy citala!!!!

SKVOST!!!

4 Eressië Eressië | 7. listopadu 2008 v 16:13 | Reagovat

Jooj, normálne si mi rozveselila celý tento deň :D A že som to potrebovala :) Ďakujem veľmi pekne, takúto krásnu pochvalu som ešte asi ani nikdy nedostala :)

5 Amy Amy | E-mail | Web | 17. ledna 2009 v 22:57 | Reagovat

bolo to super..strašne sa mi to páčilo...milujem smutné príbehy..joooj...fakt super... a súhlasím s Janule... úžasne si to popísala..tie metafory..noo..úža..

Ja by som u teba na blogu určite videla viac poviedok.. síce mám radšej kapitolovky ako jednorázovky... toto sa mi páčilo...a to doosť..=)

inááč..poviedku život je k*** ..vieme..jooj..tak toto by som neskutočne rada čítaal ďaleeej...

pa zatiiim..isto sa ešte vrátim =)

6 Eressië Eressië | 18. ledna 2009 v 20:13 | Reagovat

jooj, díky Amy.. vždy ma milo prekvapí, ked si niekto prečíta niečo z mojej malej dielne :)

a čo sa týka poviedok.. aj ja by som ich videla na viac, mám ich rozpísaných v počítači celú kopu, problém je ale v tom, že ich zriedkakedy dotiahnem do konca :)

A  Život je kurva nespravodlivá?, iba pred pár dňami som si to po sebe čítala a nie je vylúčené,

že sa do toho opäť pustím,..ale nič nesľubujem :)

7 Nexus (Gaara-sama) Nexus (Gaara-sama) | Web | 15. února 2009 v 18:41 | Reagovat

O_O TYYYYY! ERESS!!!!!! ja ta killnem, skoro som si zlamala zuby o lyzicku jak som ju kusala O_O

To bolo nieco dokonale uzasneeeeeeeeeeee ♥

8 Tia Tia | E-mail | 18. dubna 2009 v 23:37 | Reagovat

Mne sa to velmi pacilo obdivujem ludi co vedia na malom priestore povedat vela a uplne citatela pohlit- mne sa to nedari- naozaj krasne napisane Ozaj bola si niekedy vo Francuzku?

9 Eressië Eressië | 19. dubna 2009 v 18:04 | Reagovat

[8]: No, to žiaľ nie, ale rada by som :) Dúfam, že sa mi to raz podarí ;)A dakujem za pochvalu *červená sa*

10 Tashiah S'uttiafarat Tashiah S'uttiafarat | Web | 3. srpna 2009 v 12:32 | Reagovat

Píšeš naprosto skvostně, no já nemám slov...

11 Karin Karin | 14. října 2018 v 18:02 | Reagovat

Krása. :-)  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.