Keď Ty miluješ.. 2.diel

28. února 2009 v 11:00 | Eressië |  Keď Ty miluješ..

Vedel, že je niekde medzi dvoma svetmi, uprostred jazera snov. Vedel, že ak sa nenaučí plávať, utopí sa, ak sa nezobudí, zostane uväznený v tomto imaginárnom svete. A predsa to bolo tak ťažké. Bojovať s bolesťou, ktorú teraz vnímal a predsa tak úplne necítil, s vedomím, že ho v skutočnom svete nič nečaká. Nič dobré. Bolo to ťažké..

A predsa v sebe našiel silu, silu potrebnú na to, aby opäť otvoril svoje oči a začal vnímať. Vnímať monotónny kolobeh života, preňho ale skôr krutý, vždy dosť vynaliezavý na to, aby mu uštedril ďalšie údery či straty.


A hoci už cítil, ako sa mu bolesť rozlieva celým telom, zasahuje každú bunku, bolo mu podivne príjemne a pohodlne v tej mäkučkej posteli.

Počkať! Niečo tu nesedí.

Posledné, na čo si spomínal, bolo ako sedí na rohu ulice, opretý o múry starého domu, farby hmýriace mu pred očami a,.. Dotyk. Tak jemný, studený.. Studený?

Sen či skutočnosť?

Než by sa stihol ponoriť do svojich myšlienok, či opäť stratiť vedomie, do mysle mu preniklo niečo tiché, akoby odkašľanie? S menšou námahou otočil hlavu v smere, odkiaľ tušil, že zvuk prichádzal a zostal zarazene civieť na osobu, ktorú už nikdy nemal vidieť. Aspoň tak tomu nasvedčovalo všetko, čo sa večer stalo.

" Ahoj." Preniesol ten hlas, ten hlas, ktorý už toľko-krát počul a predsa to bolo po prvé, čo ho počul naozaj. Ostražito si ho premeral očami, a keď sa mu zdalo, že žiadne nebezpečenstvo nehrozí, aspoň nie z jeho strany, tíško čosi zamrmlal na odpoveď.

" Si v poriadku?"

"...." Nič.

" Nie si hladný?"

"....." Žiadna odpoveď.

" Tak ja ti niečo prinesiem." S tým sa mu otočil chrbtom a opustil izbu.

Čo to malo znamenať? nechápal Toshi. Nemal dôvod ho sem zobrať a starať sa o neho. Čo si myslel? Že by ho udal za znásilnenie? To by šlo asi dosť ťažko, keď to bol on, kto si k nemu nastúpil, nik ho nenútil. Zobral ponúkané peniaze a tým sa mu podvolil. Síce si nemyslel, že to bude prebiehať tak, ako to prebiehalo, ale už si mohol zvyknúť. A že by celú vec ťahal pred súd? Veď by ho vysmiali. Šľapka žaluje svojho klienta, ktorý mu zaplatil, a to poriadne nad cenu, za nešetrné zaobchádzanie. Nonsens.

Tak prečo?

Než by sa bol vo svojich úvahách dostal ďalej, opäť bol prerušený, tentoraz tichým zaklopaním a následným vrznutím dverí.

" Dúfam, že máš rád vajíčka." ( O_o ) Preniesol muž vo dverách a opatrne vošiel, akoby čakal nejaký útok. Tácku s jedlom mu položil na kolená a on sám sa usadil na kraj postele.

" Ja som Yoshiki." Pokračoval, keď žiadna reakcia neprichádzala.

" Viem." Ozval sa Toshi slabým hláskom, keď si už ten druhý myslel, že sa odpovede nedočká.

" A ty si?" Osmelil sa Yoshiki a rozhodol sa z neho vytiahnuť aspoň základné informácie, ktoré by mu ten bol ochotný poskytnúť.

" Na tom snáď ani nezáleží, či áno?" A toľko o informáciách.

" Možno áno."

" Prečo?" Tak na to odpoveď nepoznal. Ani on sám nevedel, prečo si ho sem zobral. Hoci, to by sa možno aj nejako dalo vysvetliť, zapracovalo svedomie a je to. Hoci u Yoshikiho sa zatiaľ nijak neprejavilo a on sám si myslel, že žiadne ani nemá, toto sa zdalo byť najprijateľnejším vysvetlením. Zatiaľ. A keďže on teraz nemal na výber, musel sa s tým uspokojiť. Ale to, že sa tu o neho stará a snaží sa o ňom zistiť, čo sa len dá, už dajak nevypovedalo o jeho zdravom rozume. Ba práve naopak.

" Jedz, než ti to vychladne." Zmenil tému, aby sa tak vyhol jeho otázke. A hoci tá zostala zatiaľ nezodpovedaná, Yoshiki vedel, že to tak dlho nezostane. Ak sa bude dať, zistí, čo je to, čo ho v prítomnosti toho chlapca núti robiť veci, preňho tak cudzie, netypické.


~*~

" Kde mám svoje veci?" Skríkol zdesene Toshi, keď zistil, že okrem čiernych boxeriek už na sebe nič iného nemá. Krutá pravda, ktorá ho postihla, len čo dojedol a chcel vstať z postele.

Yoshikimu mierne zacukalo v kútikoch úst a len-len že sa mu podarilo svoj úsmev potlačiť.

" Ešte sú mokré, ale o chvíľu by ich už mali priniesť." Preniesol pokojne, akoby vôbec nebol postihol ten útočný tón.

Toshi po ňom strelil mierne ublíženým pohľadom a pre istotu sa ešte viac zavŕtal do perín. Nemal totiž ani najmenšiu chuť si zopakovať to, čo sa stalo včera večer.

A vlastne, akoby až teraz si bol uvedomil, kto tu pred ním stojí a čo sa to minulú noc stalo, v očiach sa mu mihol des, vyskočil z postele a vrhol sa do kúta, kde sa prikrčil, kolená objímajúc roztrasenými rukami, snažiac sa tak chrániť a pri tom zakryť čo najviac. Hneď aj oľutoval, že radšej nezostal ležať pod prikrývkou, či že si ju sebou nevzal, no bál sa čo i len pohnúť, nie to vystaviť mu svoje útle telo ešte viac. A predstava postele mu v tejto chvíli naháňala hrôzu.

Snažil sa uzavrieť do seba, tak ako to robil vždy, keď sa mal s niekým milovať a tak, ako to včera z neznámych dôvodov nespravil. A práve to malo na svedomí jeho terajší stav, strach a bezhraničnú zúfalosť, prestupujúcu celým jeho telom.

" Si v poriadku?" Snažil sa to nevnímať, ignorovať ten doterný hlas. No nedokázal si nevšimnúť ten smutný tón, ktorý jeho majiteľ iba ťažko potlačoval.

Ten si iba povzdychol, keď žiadna odpoveď neprichádzala, zastal od neho asi tak na meter, nechcel ho ešte viac vystrašiť, cítil, že mu jeho prítomnosť nie je príjemná a tak sa nechcel na silu vnucovať.

" Do hodiny tu máš veci. Potom ťa môj šofér zoberie, kam budeš chcieť. Obchodnú časť sme už vyriešili včera, tak nevidím dôvod, prečo by sme sa vzájomne oberali o čas." Preniesol úplne zmeneným hlasom, až to Toshim mierne trhlo.

V očiach mu blyskol hnev a len ťažko ovládal znechutenie nad nastálou situáciou. Už to bol opäť ten chladný, vypočítavý Yoshiki, akého ho poznal celý svet.

Rýchlo sa otočil, naštvane vypochodoval z izby a nezabudol sa sebou poriadne tresnúť dverami, až služobníctvo v dome vyľakane nadskočilo.

" Ten má zas náladu, a to ráno bol ešte tak pokojný." Šomrala si popod nos kuchárka v kuchyni a začala chystať pánovi harmančekový čaj.

Už bola zvyklá na tie jeho výkyvy nálady, slúžila v dome od jeho narodenia a vlastne bola jediná, kto to tu vydržal dlhšie ako mesiac, odkedy sa on stal pánom domu, po nešťastnej nehode, v ktorej jeho rodičia prišli o život. No nech už bol akokoľvek nepríjemný a panovačný, ona ho mala, svojím akýmsi zvráteným spôsobom, rada.

" Maria, prichystaj mi čaj." Zhúkol na ňu, ešte od dvier, než vošiel do kuchyne. Potom sa prudko posadil, zhodiac tak Kiru, bielu perzskú mačku, ktorú mu tu zanechala jedna jeho bývala priateľka, asi ako dar na rozlúčku, či skôr ako menšiu pomstu, kedže vedela, ako mačky neznáša. Aj by ju bol vyhodil, keby nebolo Marie, ktorá mu po tom odmietala variť a tak ju musel ísť von hľadať a priviesť jej ju späť. To, že vonku lialo ako z krhli, bral ako samozrejmosť. Ved prečo by aj svietilo slniečko, keď aj on mal tak zamračenú náladu? No a keď ju konečne po hodinovom hľadaní našiel, stala sa Kira ďalšou stálou obyvateľkou vily rodiny Nishimura.

No len, čo to stihol dopovedať, už pred ním stála pariaca sa šálka jeho obľúbeného čaju a naštvaná kuchárka, sľubujúca hromy-blesky.

Po asi pätnásť minútovej prednáške o slušnom správaní a o dalších, podľa neho zbytočných spoločenských konvenciách, sa mohol konečne odobrať do svojej izby. Ticho si zanadával, keď si spomenul, že tú mu už niekto okupuje, no napokon sa na to s tvrdením, že je to predsa jeho izba, vykašľal a bez ďalšieho zdržania či zaklopania, vstúpil.

No to, čo uvidel, mu vyrazilo dych.

Na posteli zvitok bankoviek, nepochybne tých, ktoré mu on sám včera dal. Postel stále rovnako rozhádzaná, tácka s nedojedeným jedlom na mieste, kde ho odložil, po tom, čo vzdal svoje úsilie a viac nenaliehal, že musí ešte niečo zjesť, odôvodňujúc to tým, že z toho, čo vpravil do svojho žalúdku, by sa akurát tak najedol malý školák, ale nie on.

No okrem toho nič.

Z neznámych príčin ho prepadla priam panika, až zabudol, že len cestou sem naňho v duchu nadával a už sa nevedel dočkať, kedy zmizne z jeho domu, života.

No vtedy sa zdola ozvali hlasy a on skoro poskočil od radosti, keď v jenom z nich rozpoznal hlas svojho chlapca. Ani sa nepozastavil nad tým, že si ho akosi privlastňuje a už si to šinul dolu, berúc schody po dvoch, len aby nebolo neskoro a on nezmizol z jeho života, práve tak, ako si to prial.

No len čo dorazil do predsiene, odkiaľ hlasy prichádzali, bolo mu akosi odopreté, urobiť tu zo seba blázna a prosiť hoc i na kolenách, ako to už videl, keď sa za ním rútil ako splašený kôň/mustang.

" Okamžite mi vysvetli, kto to je! Máme dohodu, ani to nie sú 3 dni, čo si mi sľúbil, že už žiaden škandál nebude, aspoň na chvíľu! A čo vidím, keď tu prídem? No čo? Skoro nahého chlapca, ktorý sa tu producíruje po tvojom dome a zháňa svoje oblečenie po slúžke. Si ty vôbec normálny? Pre boha, dúfam, že nie je pod zákonom."

To sa už ale obracia k nemu, a Yoshiki si až teraz stihne uvedomiť, ako sa trasie po celom tele a teká vystrašenými očami z jedného na druhého. No vtedy mu to docvakne. Veď ani nevie ako sa volá, nie to ešte koľko mu je. No hoci vyzerá strašne mlado, dajak cíti, že mu bude aspoň 18, keď nie viac.

" Nebol si to ty, kto mi navrhoval, aby som si konečne niekoho našiel a nechal to večné flámovanie? Bol, že? Tak neviem, čo tu teraz vyvádzaš a uvádzaš môjho priateľa do rozpakov."

Na to sa pohol jeho smerom a len dúfal, že neurobí takú scénu ako ráno, keď ho bral okolo ramien. Cítil, aký je strnulý a ledva dýcha, keď ho hladí po chrbte. Vidí, ako vyvalil tie svoje krásne oči, no nechá ho, nech si robí, čo chce. Buď je ešte stále v šoku alebo je natoľko inteligentný a radšej mlčí, aby mu to nepokazil. Síce nevie, aký by mal na to dôvod, po tom, čo mu spravil, ale je tomu rád.

" Toshimitsu Hayashi." Ozve sa odrazu, čím obom mužom vyrazí dych. K tomu sa ešte stihne začervenať, hodí po jeho manažérovi rozpačitý úsmev a akoby zahanbene sklopí zrak k zemi. A aby toho nebolo dosť, jemne a troška roztrasene objíme Yoshikiho okolo pása a viac sa k nemu pritúli, ako by u neho hľadal ochranu či skutočne sa tak hanbil za svoje "oblečenie", že sa mu viac zavŕta do náruče.

" Tsu- Tsukiji Hara." Prenesie jeho manažér krotkým hlasom a on má čo robiť aby nevybuchol potlačovaným smiechom.

K tomu ešte vojde Maria, vynadá mu za to, že tu necháva svojho priateľa postávať bez šiat, hoci vie, že mu včera nebolo dobre a v podstate ho sem musel doniesť na rukách. Toshimitsu na to ešte priloží, keď ukážkovito zakašle a nahodí strápený výraz, na čo sa za Mariinho neustáleho nariekania nechá doviesť hore do izby.

Až keď dole Yoshiki osamie, po tom, čo jeho manažér odišiel, nezabúdam podotknúť, že červený ako rak, kajúcnym pohľadom a slovami ospravedlnenia na perách, začne mu až dochádzať, do čoho sa to vlastne zamotal.

Príliš dobre si totiž pamätá na to ultimátum, čo mu Tsukiji dal. Ešte jeden škandál, a môže si hľadať niekoho nového, kto od neho bude odháňať novinárov, povzbudených jeho novým škandálom.

A hoci mu Tsukiji niekedy neskutočne liezol na nervy, musel uznať, že ani jeden jeho predchodca to s ním tak dlho nevydržal, nehovoriac o všetkých jeho kvalitách a hlavne jeho diskrétnosti a oddanosti, hoci už nie raz ju poriadne pokúšal.

A tak mu nezostalo nič iné, ako ísť čeliť tomu chlapcovi, ktorého asi pred pol hodinou nechcel ani vidieť, ktorého potom nechcel pustiť zo svojho domu a skoro sa zabil, ako za ním utekal dolu po schodoch. Za chlapcom, ktorého označil ako svoju vážnu známosť, objímal okolo ramien a len ťažko potlačoval vzrušenie, ktoré sa mu okamžite rozlialo po celom tele, za chlapcom ktorý ho nevyzradil, ba práve naopak, pristúpil na jeho hru. Za chlapcom, ktorý sa k nemu túlil, aj napriek strachu, ktorý z neho cítil a ktorý ich oboch šokoval svojím nádherným, spevavým hlasom. Za chlapcom, ktorý sa nechal opäť odviesť do jeho izby, hoci len nedávno behal skoro nahý po jeho dome, snažiac sa získať svoje šaty a konečne odtiaľto zmiznúť. Za chlapcom, ktorý teraz naňho hore určite čaká a pravdepodobne ho častuje nie práve lichôtkami a chystá mu najväčšiu bitku jeho doterajšieho života.

Vzhľadom na to, že čakal krik a nadávky, na ktoré sa už cestou hore schodmi psychicky pripravoval, mierne ho zarazilo, keď namiesto toho našiel chlapca, tíško sediaceho na posteli, s pohľadom upretým niekam do rohu izby.

Automaticky sa pohol jeho smerom, no spomienka na dnešné ráno ho dostatočne rýchlo prikovala na miesto.

To be continued..

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nexus (Gaara-sama) Nexus (Gaara-sama) | Web | 28. února 2009 v 12:24 | Reagovat

No konecneeeeeeee XD Eress, tebe to ak hrozne trwaaa T-T Muhaha, idem citat, uz som sa nemohla dockat :3

2 Nexus (Gaara-sama) Nexus (Gaara-sama) | Web | 28. února 2009 v 12:57 | Reagovat

EWhiiiiiiiiiiiiiiiii :3 Rychlo daaaaaaaal T-T Pliiiiiiiz T-T

3 Nexus (Gaara-sama) Nexus (Gaara-sama) | Web | 28. února 2009 v 13:15 | Reagovat

To su Yuu Kada a Lavi z D.Gray-Man ^___^

4 Polly Polly | Web | 1. března 2009 v 0:33 | Reagovat

♥♥♥ boze, Toshi je rozkosny, proste krasny, uzasny..... paci sa mi, ze jeho nevinnost sa nijako nebije s jeho "povolanim"...je to tak nejako uveritelne.....

pevne dufam, ze pokracovanie bude coskoro ;)

5 Eressië Eressië | 1. března 2009 v 15:26 | Reagovat

díky holky za tak krásne slová :) cením si to a vynasnažím sa pridať pokračovanie, len čo to bude možné ;)

6 dlac56 dlac56 | E-mail | Web | 14. března 2009 v 17:56 | Reagovat

no dalseeee pokrackoooo

7 Hanka Hanka | Web | 7. srpna 2009 v 9:55 | Reagovat

to nieje fér... prečo mi to robíš?? ten začiatok je zase ako z mojej hlavy...skoro...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.