Keď Ty miluješ.. 3.diel

7. března 2009 v 10:00 | Eressië |  Keď Ty miluješ..

Pokračovanie je na svete :) A pre istotu..

Raiting: 15+

Venované Polly a Gaara-same :)

Prajem príjemné čítanie ;)

~*~


" Ja.." začal docela neistým hlasom, až mal chuť sa za to nafackovať. Vôbec sa nepoznával, takto sa predsa nikdy nesprával a slovo rozpaky mu bolo známe akurát tak možno z televízie. Chovám sa ako nejaký pobláznený adolescent. Vzchop sa chlape!, opakoval si stále zúrivejšie, ako sa k nemu viac a viac približoval. Zastal a len na neho hľadel, snažiac sa niečo vyčítať z jeho kamennej tváre. Mal chuť kričať, vrieskať, že to by mal byť predsa On, ten chladný, neprístupný, ten, koho nik a nič nerozhádže a nie namiesto toho sa rozklepať už len pri jednom jedinom pohľade do jeho rozkošnej, rozkošnej?!, tváre.

" Nemusíš nič vysvetľovať," akoby oneskorene k nemu doľahli jeho slová, " hneď ako mi prinesú moje veci, zmiznem z tvojho života a už ťa viac nebudem obťažovať." Preniesol to tak pevným a neochvejným hlasom, že i hluchému by bolo jasné, ako ťažko sa mu to hovorí.

" Nechcem, aby si odišiel." Počul sa, ako hovorí tie slová, ktoré myslel, že jeho ústa nikdy neopustia. Aspoň nie v tomto konkrétnom význame. No smiech, ako jediná odpoveď na jeho prosbu, mu priam vyrazil dych.

" Chceš si ma ponechať, ako svoju osobnú kurvu? To som bol včera tak dobrý?" Ironický hlas, ktorý by mu bol možno i závidel, inde a za iných okolností, teraz ale ten výsmech smeroval práve naňho, čo už tak obdivuhodné nebolo.

Vôbec ale vôbec sa mu nepáčilo, kam sa dostali. Byť závislý od niečej dobrej vôle, nieto jeho, sa rovnalo jeho najhoršej nočnej more.

" Zaplatím ti." Chcel povedať všetko, možno by i vyhrožoval či naopak prosil, ale vybrať si práve túto cestu.. Už-už to chcel vziať späť, keď..

" Koľko?" Doľahlo k nemu po nekonečne dlhých mučivých minútach, keď len stáli oproti sebe, hľadiac si uprene do očí a snažiac sa odhaliť myšlienky toho druhého.

Ani si neuvedomil, ako zadržoval dych, len keď hlasnejšie vydýchol, uvedomil si, aký bol celú dobu napätý a určitým zvráteným spôsobom i vzrušený celou tou neuveriteľnou situáciou, zadržoval dych.

" Dosť." Vydýchol už oveľa kľudnejším vyrovnanejším hlasom.

Mal pocit, že mu asi dnes svojím správaním privodí infarkt, no keď jeho ruka zmizla pod už mierne tesnými boxerkami, nepochyboval už ani v najmenšom, že práve upísal dušu diablovi.

" Pre-prečo to robíš?" Podarilo sa mu zo seba vysúkať, ako sa snažil všetkými silami nepodľahnúť, nevydať jediný ston, a predsa mu len vykĺzol, ako mu bolo príjemne.

" Len plním svoje povinnosti." Zašepkal Toshi pobavene a on by o tom nemohol pochybovať ani pri najmenšom.

Možno by bol inokedy namietal, ohol cez stôl a tvrdo si ho vzal, no teraz mu robilo problémy čo i len sa udržať na nohách. Pohľad na jeho pootvorené pery ho nevysvetliteľne vzrušoval, k tomu ruka v jeho rozkroku, a keď mal nohavice pri členkoch a chlapca pred sebou na kolenách, vzdal svoje chabé pokusy a zahodiac zbytky svojej hrdosti, vzdychal a stonal pri každom každučičkom pohybe tých úžasných pier a ešte rafinovanejšieho jazyka.

To snáď nemyslí vážne,.. no ďalej sa v myšlienkach nedostal a vyvrcholil v rekordnom čase, ako nejaký puberťák s nulovými skúsenosťami.

" Sakra, sakra, sakra." Zanadával si konečne nahlas, no dajak veľmi mu to nepomohlo.

" Stalo sa niečo?"

" Či sa niečo stalo? Ty sa ešte pýtaš? Sakra." Nič nepomáhalo. Ani nadávky, ani krik.

" Ja myslel, že preto si chcel, aby som tu zostal. Teda odhliadnuc od ultimáta, ktoré ti dal tvoj manažér." Húkol a pátravo sa naňho zahľadel. Akoby sa bál, že prestrelil, že si na svoje postavenie príliš veľa dovoľuje.

" Myslím, že skutočne najlepšie spravím, ak odídem." To už si ale iba akosi zašomral popod nos a už-už siahal po kľučke, keď sa mu do predlaktia zaryli niečie prsty. O tom, komu patrili, nebolo pochýb.

" Povedal som, že tu zostaneš." Zašeptal mu zlovestne do ucha, až ho z toho zamrazilo.

" Nie si môj pán, aby.." Nestihol to ani dokončiť, keď mu na tvári pristála tvrdá dlaň. Proti vlastnej vôli mu do očí vyhŕkli slzy, snažil sa mu všemožne vytrhnúť, avšak márne. Držal ho pevne, rovnako ako včera a jeho opäť začala prepadať panika. Nie, už zase nie, a to už si myslel, že to včera bol z jeho strany iba akýsi úlet, skrat. Aký bol len hlúpy, naivný.

" Mlč!"

" Mlč už konečne. Si rovnaký, ako ostatní. Ide ti len o prachy, ale to ti nedarujem. Mne sa nik vysmievať nebude." Postupne, ako hovoril, zvyšoval hlas, ku koncu už skoro kričal. Trhol ním, nevšímajúc jeho protesty ho bezcitne ťahal za sebou a keď došli k posteli, surovo ho na ňu zhodil.

" Teraz si niečo ukážem, maličký." Nedbajúc na jeho slzy, vzlyky a protesty, začal z neho strhávať i to málo, čo na sebe mal, až pod ním ležal celý nahý,bezbranný, vydaný mu na milosť, nemilosť.

" Nie, prosím. Nie, už zasa nie. Nie takto, prosím.. nie." Vzlykal, ako v horúčke, vnímal jeho tvrdé dlane, ako ho hladia a márne sa ho snažia vzrušiť. Skôr ako vzrušenie, cítil bolesť, jak fyzickú, tak psychickú, že sa opäť nedokázal ubrániť. Až príliš jasne si uvedomoval, že je to jeho chyba, že si za to vlastne môže sám, keď tu zostal a prijal jeho ponuku. Ale, keď on nemal na výber. Musel, nejak predsa musel..

" Nie, nie, prosím nie. Nie. Nechaj ma."

" Bože, prosím, už zas nie. Len to nie. Už to viac nevydržím. Nechcem."

Nie, nie, nie, to slovo sa mu zarezávalo do srdca. Hlboko, bolestne.

" Prosím, nie. Prosím, prosím.."

Príliš neskoro si začal uvedomovať, čo to vlastne robí, tie slová mu príliš neskoro začali dávať zmysel.

Skoro, uvedomoval si, skoro, pre boha, skoro ho znásilnil. Odskočil od neho, akoby sa bol popálil a šokovane hľadel na chlapca, chlapca, ktorý mu učaroval, ktorého teraz skoro znásilnil a ktorý sa teraz chúli do klbka. Už sa ani nenaťahoval po pokrývke, len rukami sa nešťastne objímal, tíško vzlykal, akoby sa bál čo i len vydať nejaký hlasitejší zvuk. Nechápal, ničomu nerozumel. Bol rád a predsa akosi zmätený, že to ten nedotiahol do konca. Veď zatiaľ, nikdy nikto nebral na neho ohľady.

Prepáč, prepáč, opakoval ten hlas, stále dokola a dokola, rozumel im a predsa ich zmysel nenachádzal. Zatiaľ sa nikto nikdy neospravedlňoval, a to mu bolo ublíženo viac, ako teraz. Neraz ho bili, ako mali niektorí radi "troška" krvi pri ich sexuálnych hrátkach.

" Prepáč." Počul zas ten hlas a keď sa ho niečie ruky pokúsili objať, nechal sa, schúlil sa na tú mužnú hruď a ďalej tíško vzlykal, ukrývajúc svoju tvár do jeho dlhších tmavých vlasov. Vnímal tlkot jeho srdca, príjemnú citrusovú vôňu vlasov a nechal sa ním jemne kolísať. Mierne sebou trhol, keď ucítil prsty vo svojich vlasoch, no keď namiesto očakávaného trhnutia cítil, ako ich jemne výska, mimovoľne sa k nemu viac pritúlil a skoro nebadateľne sa pousmial. Príjemné objatie, teplo cudzieho tela, a tá nádherná vôňa spôsobili, že sa pomaličky upokojil, srdce mu už prestalo tak splašene biť až mu napokon, celý vyčerpaný, zaspal v náruči.

Dobrotivý Budha, čo som to spravil? Veď som ho skoro znásilnil, opakoval si v duchu, pričom ho neprestával hladiť, opatrne, aby ho náhodou nezobudil. Bol rád, že spí. Vedel, že keď sa zobudí, určite odíde a on ho už nikdy neuvidí. A i keď vedel, že by to bolo určite to najlepšie, čo by mohol spraviť, cítil podivnú úzkosť, jemu tak neznámu, cudziu.

Nežne sa mu prehraboval vlasmi, neskutočne jemnými a vábivými, až neodolal, a vtisol mu doň malý božtek. Pousmial sa, keď videl, ako rozkošne krčí nosíkom a ešte viac, ak je to vôbec možné, sa mu zavrtáva do náruče. Nechápal, ako môže tak pokojne spať, po tom, čo mu spravil. Udrel ho, skoro znásilnil. Správal sa k nemu, ako by bol iba kus prebytočného nábytku a nie živá bytosť, citlivá a hlavne zraniteľná. Áno, to je to slovo, ktoré ho najviac vystihuje. Zraniteľný. Nech už si zarábal akokoľvek, jedno vedel iste. Nebolo to dobrovoľne. Nie úplne. A aj keď by sa to možno niekomu zdalo byť prehnané či by dokonca tvrdil, že je to iba jeho zbožné prianie, aby tomu tak bolo, on si bol istý.

Rozhodol sa.

Nech to stojí, čo to stojí, vypátra príčinu, ktorá ho k tomu dohnala. Veď tie belasé oči boli sami o sebe tak nevinné, vystrašené. Niekto ako on, nemohol byť čistý, nie na duši. A predsa. Stačilo sa mu pozrieť do tých priezračných očí a vedel, že je stratený. Nech už tú noc tam robil čokoľvek, nech predošlé dni strávil s kýmkoľvek, Yoshikimu pripadal ako tá najkrehkejšia bytosť na svete, ktorá priam žadoní o to, aby sa o neho niekto staral, vzal pod svoje ochranné krídla, hýčkal a miloval. A on bol odhodlaný vypočuť tú nemú prosbu, tentoraz nebyť hluchý a podať ruku pomocnú.

On.

Yoshiki.

Človek, ktorý nikdy nemiloval, ktorý nevedel, čo je láska a sám bol vystrašený a neistý, či je vôbec takého citu hodný. Či by vôbec dokázal milovať. Jeho. Hocikoho. Celý život strávil sám uprostred húfu ľudí, ktorý ho vždy obklopoval a ktorým sa nechal obklopovať. Krátkodobé aférky, to bolo jeho. Vždy mu to stačilo. Vzťahy na jednu noc. Viac nechcel, nepotreboval. Nikdy nepociťoval chuť milovať či byť milovaný. Nikdy netúžil niekoho chrániť, len tak držať za ruku, prechádzať sa s ním po pláži. Robiť bláznovstvá, akých je snáď schopný iba zamilovaný človek. Nikdy nemal potrebu sa niekomu vyznať zo svojich vrúcnych citov. Nikdy ich totiž k nikomu nepociťoval.

Nie, nebol zamilovaný. Tým si bol istý. A predsa pociťoval nesmierne uspokojenie už len z nepatrného dotyku jeho obnaženej pokožky, ba nebol by ani prekvapený, keby sa i červenal pri pohľade na jeho nahé mladé telo.

Bolo nádherné, priam vzývajúce k milovanie a on opäť pocítil to vzrušenie, ktoré ho celého pohltilo a ktoré dokázal na pár krátkych chvíľ potlačiť. No nech po ňom túžil, ako chcel, ani sa len nepohol, aby si hol vzal, možno rovno počas jeho spánku, ako by to bol spravil predtým, v minulosti, niekomu inému. Určite.

A tak naň iba hľadel, snažiac sa vryť si do pamäte i tie najmenšie detaily jeho dokonalého tela a ešte dokonalejšej tváre, jeho príznačne mužskú vôňu, omamujúcu jeho zmysly, každý tieň, ktorí vytvárali jeho neskutočne dlhé mihalnice, ktoré by mu bezpochyby závidela nejedna žena.

A hlavne tie úžasné pery, sčasti zarudlé a napuchnuté jeho predchádzajúcim nešetrným správaním. A i napriek tomu si dokázali zachovať svoj pôvab, až neskutočne silno naňho pôsobiac. Túžil sa do nich ponoriť, stratiť sa v ich hĺbkach, raz a navždy.

Bol natoľko ponorený do svojich pocitov, že si ani nevšimol, ako ho niekto pozoruje spod privretých viečok a až keď sa tie pery zvlnili do vševediaceho úsmevu, zdvihol zrak, no skôr, ako by dokázal čosi povedať, bol lapený v sieti tých modrých nezbedníc.

" Tak už ma konečne pobozkaj." Preniesol spánkom zhrubnutým, chraptivým hlasom.

Chvíľu mu nechápavo, nedôverčivo hľadel do očí, no keď nenašiel to, čoho sa tak veľmi obával, začal sa nad ním pomaličky nakláňať, akoby hypnotizovaný jeho pootvorenými perami. Bol ako v tranze a keď sa ho prvý-krát letmo dotkol, prešiel ním priam elektrický výboj. Zasypával ho drobnými božtekmi akoby sa bál, že mu ublíži. Zvláštnu starostlivosť venoval kútikom jeho úst, obkrúžil kontúru jeho pier a keď sa nedočkal odmietnutia, opovážil sa troška pritlačiť, prenikajúc jazykom cez pevnú priehradku zubov. Keď sa špičky ich jazykov dotkli, unikol mu tichý ston, viac si ho k sebe pritisol a začal bozkávať s väčšou húževnatosťou a sebavedomým. Vkladal do toho všetku svoju potlačovanú túžbu, no snažil sa zostať v rámci možností jemný, nechcel mu už viac ubližovať. Mal pocit, že snáď plave v oblakoch, vlny vzrušenia ním prechádzali jedna za druhou a začínal nadobúdať pocit, že snáď vybuchne potlačovaným vzrušením.

Predsa sa napokon prinútil od neho odtiahnuť, hrozilo totiž že sa z nedostatku kyslíka udusia, zhlboka dýchal, jak sa snažil dostať pod kontrolu. Bol vzrušený na najvyššiu mieru, najradšej by si bol uľavil rovno na mieste a veľmi mu nepridal pohlaď na Toshiho nahé chvejúce sa telo. No vedel, že tentoraz v sebe nájde dostatok síl, že sa mu podarí udržať sa na uzde.

Postavil sa, na zmätený pohlaď a pozdvihnuté obočie reagoval dlhším upretým pohľadom do tých dvoch hlbokých studničiek, ktoré ho akoby uhranuli a pobral sa smerom ku dverám.

Toshi opäť posmutnel, keď videl, ako bez jediného slova odchádza, no keď ten namiesto toho, aby izbu opustil, zastal pred skriňou, v ktorej sa následne stratil, prestal rozumieť úplne. Až keď mu na tvári, sprevádzaný Yoshikiho smiechom, pristali cudzie boxerky a následne i nohavice a košeľa, začalo mu to pomaličky dochádzať. Absurdita celej situácie ho miatla, nevedel či ešte náhodou nespí a nezdá sa mu tento podivný sen.

Keď ale pohlaď presunul o zopár centimetrov nižšie, v očiach bu blysklo poznanie. No namiesto toho, aby ho viac provokoval, či snáď mu pomohol z jeho problému, natiahol na seba spodné prádlo a následne i jeho oblečenie. A hoci sa v ňom troška strácal, jak bol od neho asi o hlavu menší, hneď sa cítil lepšie, istejšie.

"Ďakujem." Prehodil jeho smerom a sám nevedel, kde sa to v ňom berie.

" Budem musieť ísť."

" Zostaneš?"

Preniesli obaja unisono a možno by sa boli i zasmiali, keby nešlo práve o tak chúlostivú situáciu.

" Chceš?"

" Rozumiem."

Tu to už ale nevydržali a v rozpore s vlastnými slovami a myšlienkami, sa obaja aspoň mierne pousmiali. Síce to bol úsmev značne kŕčovitý, cítili, ako sa napätie, ktoré medzi nimi od začiatku vládlo, začína uvoľňovať, vytrácať.

" Musím domov." Osvojil si slovo Toshi, keď videl, že sa k tomu Yoshiki nemá.

Stáli oproti sebe, nevediac, čo od toho druhého očakávať, hľadeli si do očí, snažiac sa vytipovať, na čo práve myslí ten druhý.

No keď sa to Yoshikimu za nič nedarilo, zamračil sa, no hneď sa mu tvár aj vyjasnila a v očiach mu nebezpečne zaiskrilo.

Toshi odrazu vedel, že nápad, ktorý ho teraz nepochybne napadol, prevráti ešte ich životy naruby.

To be continued..
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 7. března 2009 v 16:31 | Reagovat

wuaaa.dakujam za venovanie!!! xDD

bolo to nadherne...ako ho jemne bozkaval, bola som uplne dojata!!!

2 Eressië Eressië | 7. března 2009 v 17:42 | Reagovat

díky ;) pochvala vždy poteší :)))

btw... nemáš za čo dakovať, komu inému by som to bola venovala, ak nie mojim cteným čitateľkám ;)

3 Polly Polly | Web | 7. března 2009 v 21:46 | Reagovat

Ale malinky inak prekvapil tymi svojimi poznamockami xD

4 Nexus (Gaara-sama) Nexus (Gaara-sama) | Web | 8. března 2009 v 12:20 | Reagovat

AAAAAAAAAAAAAAAA!

*kuse do klavesnice*

Eress! Rychlo dalej!

Tat poviedka je uzasna, ja musim vedet jak je to dalej, lebo sa tu ukusem T-T Kudasaaaaaaaaaai T-T

On je taky lozkosny, ja z neho uuumleeeeem :3

5 Nexus (Gaara-sama) Nexus (Gaara-sama) | Web | 8. března 2009 v 12:20 | Reagovat

Inak ano, moc moc arigato za venovanie :-*

:-* Pocuj Eress, mas skype? :D

6 Polly Polly | Web | 13. března 2009 v 20:56 | Reagovat

ERESIEEEEEEEEEEEEEEEEEE!!!!!! xDDDDD

ja ta strasne strasne strasne DLHO HLADAM!!!!!!!!!!!!!!

vies....bohuzial som bola nutena opustit moj blog ... ;( (*vykopnuta). Blog partner sice nechcel blogovat, ale nechcel mi ten blog ani nechat, drzala som sa zubami nechtami, aj heslo som zmenila, ale nabural ma, vyhodil a zmazal nas ;(( ...Takze svoje postahovane clanky teraz stahujem na blog, ktory tam mas v linku xD... ja som taaaak rada, ze som ta nasla...IDEM SI TA SPRIATELIT. MOZEM??? xD verim, ze ano...tak budes v Priateloch xDDD

kks...tak som sa bala, ze uz si od teba nikdy nic neprecitam!!

7 Eressië Eressië | 13. března 2009 v 21:49 | Reagovat

you make me cry, sweetheart.. ale ako som sa už u teba stihla zmieniť ( o krásnom designe myslím, že nie) som rada, že si ma našla :)) a tvoje poviedky sú tiež amazing ;) :D

8 Polly Polly | Web | 14. března 2009 v 15:46 | Reagovat

dakujem za spriatelenie :-*

9 dlac56 dlac56 | E-mail | Web | 14. března 2009 v 18:26 | Reagovat

skvele... len tak dalej... je to uzasneeee. co najrychlejsie pokrackooooooooo sa nemozem dockat co sa stane dalej

10 Nexus (Gaara-sama) Nexus (Gaara-sama) | Web | 14. března 2009 v 18:37 | Reagovat

Eeeeeereeeeeeeeeeeeeess :(

Preco neeepiiiiiiiiiiiiiiseeeeeeeeeeeeeeeeeees T-T

11 Eressië Eressië | 14. března 2009 v 20:15 | Reagovat

trpezlivosť ruže prináša :P v tomto prípade dalšiu kapitolku, tak si ešte troška počkaj ;)

12 Nexus (Gaara-sama) Nexus (Gaara-sama) | Web | 16. března 2009 v 21:57 | Reagovat

:( No tak jo mno :(

13 dlac56 dlac56 | E-mail | Web | 25. března 2009 v 18:41 | Reagovat

no taaaaaaak pokracko nebude?

14 TamaraMoon24 TamaraMoon24 | E-mail | Web | 10. prosince 2011 v 6:56 | Reagovat

According to my own exploration, billions of persons all over the world receive the <a href="http://goodfinance-blog.com">loans</a> from good creditors. So, there is a good chance to receive a student loan in every country.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.