Keď Ty miluješ.. 7.diel

31. prosince 2009 v 16:32 | Eressië |  Keď Ty miluješ..

Posledná finálna časť poviedky Keď Ty miluješ.. Ani som si nemyslela, že sa mi s ňou bude tak ťažko lúčiť, snád sa Vám bude páčiť :-)

Vychutnajte si ju ;-)
Šťastný nový rok som Vám už popriala, takže...
Viac pod perexom :P



~*~

" Pomiluj ma." Ozve sa pri ňom z ničoho nič Toshi, hlasom plným odhodlania.

Yoshiki, značne v pomykove, sa nad neho opatrne nakloní, nespúšťajúc oči z tých jeho, študujúc každý detail tváre, hľadajúc vysvetlenie na tak neočakávanú prosbu.

" Prosím." A on ho nedokáže odmietnuť. Jeho oči plné bolesti i odhodlania, inokedy tak jemný, teraz ale roztrasený hlas, ktorým ho prosí. Bože, on ho prosí. Jeho. Prosí ho o pomoc. Ale takto? Nie je si istý, ani náhodou. No vidiac nemú prosbu v jeho očiach, cítiac jemné chvenie toho malého telíčka pod sebou, až drvivé zovretie jeho malých pästičiek na svojom ramene. Nedokáže to. Nedokáže ho odmietnuť. A tak sa na neho pomaličky spúšťa, prenášajúc naňho časť váhy svojho tela, rukami sa ale naďalej podopierajúc, aby mu ani náhodou neublížil. Už bolo dosť ubližovania, dosť bolesti v tých nádherných očiach.

Vyhovie mu. Akoby nie, veď by mu nikdy nedokázal povedať nie. Cíti jeho bozky na svojich perách, to, ako ho strach opúšťa a jeho tela sa zmocňuje vášeň. A Yoshiki je hrdý. Hrdý na seba za to, že to je on, kto mu spôsobuje tú radosť a slasť. Bozkáva ho, plieni jeho ústa s preňho až neznámou a zatiaľ nepoznanou nehou a jemnosťou. Hladí ho nežne, priam chlácholivo, snažiac sa tak na seba prebrať aspoň časť jeho bolesti. Neujdu mu slzy v jeho očiach, vie, že teraz to nie je on, kto ich privolal a predsa sa ich snaží svojimi bozkami zahnať späť, tam, odkiaľ prišli. Nechápe sám seba, to ako mu jeho slzy trhajú srdce na kusy, ako by bol radšej na jeho mieste, hladí ho a bozkami zasypáva celé jeho telo, rukami ho vzrušuje a pripravuje na svoj vpád. Nechce mu už totiž viac ublížiť, a tak to preťahuje, až kým Toshi, celý zmyslov zbavený, prosí o viac, prosí o vyslobodenie z toho začarovaného kruhu vzrušenia a rozkoše, prosí o neho a on nemôže inak, ako doňho pomaličky vstúpiť a ešte pomalšími prírazmi ho vynášať na vrchol rozkoše. A spolu s ním aj seba, dosahujú vrchol súčasne, uvedomujúc si iba toho druhého a tú nekonečnú a priam až neopísateľnú slasť, ktorá sa im rozlieva telami.

Je to pre oboch čosi nepoznané. Milovanie, nekonečne dlhé a plné nehy a lásky rodiacej sa z bolesti.

" Ďakujem." Počuje šepnúť Toshiho ešte milovaním mierne rozhodeným hláskom.

Neodpovedá, len si ho k sebe viac pritúli, ukrývajúc ho vo svojom objatí, berúc tak na seba aspoň časť jeho utrpenia.

" Niečo vymyslíme." Upokojuje ho a zároveň aj seba, chce mu pomôcť, očistiť jeho meno, chce opäť vidieť jeho tvár žiariacu šťastím a spokojnosťou.

~*~

" Vstávaj." Budí ho, aj keď by ho najradšej nikam nepustil. Ten svet za oknami sa mu zdá byť zrazu príliš krutý, príliš krutý na tak jemnú osôbku, akou Toshi dozaista je.

" Hmm.." Nesúhlasné zamraučanie a viac nič.

A vtedy ho to napadlo. Bol to ako blesk z jasného neba, hoci nad týmto prirovnaním sa musel sám zasmiať. Jak trápne a otrepané..

A predsa mal pocit, že ho nikdy nič lepšieho ešte nenapadlo. Presvedčil sa, či určite ešte spí, a keď videl, ako pokojne oddychuje, opatrne sa z postele vysúkal, natiahnuc si na seba prvú vec, ktorá mu prišla do ruky, a pohybujúc sa po špičkách opustil izbu.

Rýchlo ešte vyhľadal Mariu, aby od nej získal kľúče a mohol tak Toshiho v izbe zamknúť. Síce jemu samotnému to pripadalo divné, ale bál sa, že keby sa zobudil a jeho tu nenašiel, odišiel by. A ani nechcel vedieť kam, či skôr za kým.

A tak ho v izbe pekne zamkol na dva-krát, a už keď zbiehal schody, volal svojmu známemu na mobil.

Vonku ho už čakal šofér, ktorému nadiktoval adresu, len čo nasadol.

Možno by ste sa čudovali, prečo sa celý čas usmieva od ucha k uchu jak malý blázon, ale keby ste vedeli..

O hodinu neskôr..

" Tak, a mám ťa." usmieval sa ešte stále, hoci už o čosi menej ako na začiatku, predsa len, nemal ich veľmi rád. Ale pre Toshiho..

Ešte ani len nestihol vystúpiť z auta, už pri ňom stála Maria, celá nervózna, vraj kde toľko trčí.

No na otázku, či sa už jeho priateľ zobudil, odpovedala iba pokrútením hlavy.

Yoshiki, celý šťastný vývojom udalostí, vybehol tých pár schodov, až stanul pred spomínanými dverami, opatrne zasúvajúc kľúč a otvárajúc ich potichučky, aby Toshiho nezobudil, keby ešte náhodou spal.

No ten už dávno nespal.

Sedel na posteli, chrbtom opretý o vankúše upieral neprítomný pohľad na Yoshikiho, ktorý teraz s nevinným výrazom na tvári stepoval medzi dverami.

" Prepáč." Ospravedlnil sa, i keď mu to ani tak ľúto nebolo a nech sa snažil akokoľvek, úsmev z tváre zmyť nedokázal.

Toshi si iba jemne povzdychol a natiahol po ňom svoje malé rúčky v tak nevinnom a bezbrannom geste, až to Yoshikiho celkom dojalo. Jak veľmi sa mohol ten chlapec cítiť sám, keď iba po pár hodinách si k nemu bol schopný vypestovať takú dôveru, lásku, ktorá mu už v očiach klíčila.

Yoshiki sa iba viac usmial, ruky stále za chrbtom, ukrývajúc tak malú krabicu, ktorú si Toshi, len čo prestal upierať zrak na jeho tvár, okamžite všimol.

Tvárou mu prebehlo prekvapenie, okamžite vystriedané zvedavosťou, o toľko krajšími výrazmi, aké mal na tvári ešte prednedávnom. Zradou. Bolesťou a strachom.

A Yoshiki bol rozhodnutý nahradiť ich ešte čímsi krajším.

" Mám pre teba darček."

To už sa Toshi tváril skutočne prekvapene, ba čo prekvapene. Skôr šokovane, na čo sa Yoshiki mierne zamračil. To mu nikdy nikto nedal žiaden darček? Rýchlo ale zakryl svoju nechuť ďalším úsmevom, to keď videl Toshiho mierne prestrašený výraz.

" Zatvor oči." Požiadal ho milo, nechcel ho ničím ani troška vydesiť, ale potreboval, aby na chvíľku nič nevidel, to aby stihol všetko prichystať.

A tak, keď Toshiho modré kukadlá zakryl závoj svetlých rias, Yoshiki bleskovou rýchlosťou položil škatuľku na zem, otvárajúc ju a v rýchlosti darčeku nasadiac modrú mašličku, ktorú mal ukrytú v zadnom vrecku.

Len čo bol hotový, podišiel bližšie k posteli, posadil sa a už prebúdzajúci sa a zívajúci darček položil pred seba, na dosah Toshiho rúk.

" Ešte oči neotváraj." Poručil mu, chytiac jeho dlane do svojich a nasmerujúcich ich na to malé klbko uprostred nich.

" Pre teba." usmial sa.

Toshi už dlhšie nečakal, otvoril svoje očiská a v neuverení hľadel na ten biely chumáč chĺpkov s veľkou modrou mašľou okolo krku.

Oči sa mu okamžite zaliali slzami, až sa Yoshiki preľakol, no keď videl to dojatie, ktoré sa mu zračilo v celej tvári, v celom jeho držaní tela, to ako opatrne, až bojazlivo hladil svoj darček, nemohol inak, ako ho k sebe pritiahnuť a venovať mu jeden dlhý precítený bozk, ktorý by bol trval určite dlhšie, keby ich nebolo prerušilo malé zamraučanie.

" Mačiatko." Usmial sa Toshi, tak čarovne a okúzľujúco, až to Yoshikimu vyrazilo dych.

" Áno, mačiatko pre moje mačiatko." Síce mu bolo troška divne, nikdy sa k nikomu takto nesprával, vedel, že je to takto správne, najmä keď videl iskričky šťastie v jeho očiach, ktoré týmto malým gestom vyvolal.

Uškrnul sa.

Nikdy tie malé potvorky nemal rád, ale toto malé biele čosi s nádhernými modrými očkami mu až príliš pripomínalo Toshiho na to, aby si ho aj on obľúbil už na prvý pohľad.

A tak tam spolu sedeli, všetci traja, hladkajúc ich nové zvieratko, ktoré toľkú pozornosť iba vítalo a usmievali sa ako malé deti, ktoré ešte nespoznali krutú realitu sveta, no teraz boli v bezpečí, ukrytý hrubými nepreniknuteľnými múrmi, ktoré ich chránilo a oni si v tej ochrane spokojne lebedili.


~*~

" Yoshiki!" Nepríjemný krik ich oboch vytrhol z príjemného snenia, do ktorého upadli.

" Tsukiji." Riekol Yoshiki nešťastne.

" Tvoj manažér?"

Mal pocit, že sa snáď pod tým jeho nevinným pohľadom usmaží.

Zaujímavá kombinácia, uškrnul sa.

" Neboj, to vybavím." A už sa staval z postele, keď na zápästí pocítil tlak. Toshiho jemné rúčky sa okolo neho ovinuli a nepustili. Strach, ktorý mu sídlil v očiach bol viac ako veľavravný.

" Pokoj, maličký. Nič sa neboj a nechaj to na mňa. Dobre?"

Nedalo by sa povedať, že by Toshi oplýval dôverou, no pod Yoshikiho milým úsmevom pustil a nechal ho ísť.

Zatiaľ, čo sa Toshi v izbe užieral obavami, dolným poschodím akoby prebehla hotová víchrica.

" To nemyslíš vážne! Pritiahnuť si domov šľapku, to som ešte nepočul. A ešte ho vydávaš za svojho priateľa a samozrejme ja idiot ti na to aj naletím." Nadával mu manažér, pričom sa nedá povedať, že by sa ktovieako držal na uzde.

" Skôr sa správaš ako idiot teraz, keď veríš tomu, čo píšu noviny." Síce to bolo riskantné, fotky v novinách hovorili za seba, ale kto mu môže dokázať, že tam Toshiho zbalil a nie že ho ten jednoducho čakal?

" Nerob zo mňa hlupáka." Zavrčal manažér, no oči hovorili za iné. Prezrádzali neistotu. Presne tú, ktorú sa v ňom Yoshiki snažil prebudiť.

" To ani nie je potrené. Dokonale si vystačíš aj sám." Tentoraz to bol on, kto sa tváril namosúrene.Len nech to vyjde, modlil sa v duchu.

Mlčal.

A Yoshiki čakal.

" Yoshi?" Ozval sa Toshi tichým hláskom, no stačilo to na to, aby na seba pritiahol pozornosť všetkých, čo boli v miestnosti.

Yoshikiho srdiečko poskočilo pod tým nežným oslovením. Nikdy to nemal rád, práve naopak. Neznášal, keď ho jeho príležitostný milenci označovali rôznymi zdrobneninami, či kdejakými napodobeninami jeho mena.

No tentoraz to bolo iné. Príjemne ho to gesto hrialo, aj keď bolo pravdepodobne iba úmyselné, nemohol si pomôcť. Tento chlapec sa mu dostával pod kožu stále viac a viac, každou minútou, ktorú strávil v jeho blízkosti.

Tsukiji si povzdychol.

A Yoshiki vedel, že to majú vyhraté. Síce je to iba začiatok, no keď im uveril on, prečo by neuverili aj ostatní?

" Poď sem." Usmial sa na Toshiho, na čo sa ten k nemu okamžite pritisol. K tomu ešte nahodil jeden zo svojich anjelských kukučov (Yoshiki mal pocit, že ich má celú sadu) a Tsukiji bol stratený.

Zamiloval sa, preblyslo hlavou spevákovi a mal čo robiť, aby sa nahlas nerozosmial. Že vraj anjelik.. Skôr poriadny diablik. Získať srdce jeho vždy mračiaceho sa manažéra, to je teda sila.

" Dobrý deň." Pozdravil Toshi slušne, nesmelo.

Posledný klinec do rakvy, a tentoraz sa Yoshiki úsmevu neubránil. Šikovný herec, ten jeho maličký.

" Dobrý deň, Toshimitsu-san."

Yoshiki si bol istý, že veľa nechýbalo a on by uzrel, ako sa jeho ako cencúľ ľadový manažér červená.

" Dobre, postarám sa o to." Riekol ten, otočil sa na päte a už ho nebolo.

" A máme po probléme."

" Si si istý?"

" Nebuď taký pesimista, Toshi."

" Ale,.."

" Čo ale?" Keď si všimol, ako sa Toshi jemne trasie, začalo ho to desiť.

" Toshi?" Nežne ho oslovil, pohladil dlaňou na tvári.

" Otec."

Jediné slovo stačilo na to, aby pokazilo predchádzajúcu idylku.

" Poď, čím skôr to vybavíme, tým lepšie."

" Vybavíme?"

" Áno, vybavíme."

Len počkaj a uvidíš,.. Yoshiki si to začal užívať, čo by ľudia, ktorí ho už dobre poznali, považovali za veľmi zlé znamenie. Ale Toshi, Toshi sa za ním iba zmätene díval, keď ten postupoval hore schodmi.

" Poď, dám ti niečo na seba. Potrebuješ sa prezliecť."

" Už tu mám svoje veci." Namietol Toshi vecne.

" Ver mi. Dám ti niečo zo svojho." A keď videl, ako sa Toshi nadychuje k ďalším námietkam, iba zdvihol ruku v jasnom geste. Teraz mlč a počúvni ma, hovorilo.

A Toshi poslúchol.

Síce ani len netušil, čo plánuje, veril mu. Možno by to pre niekoho znelo hlúpo, veď ho poznal tak krátko, ale vedel, že on mu už neublíži. Nie vedome, a to mu stačilo.

Šaty, ktoré mu Yoshiki vybral, už na pohľad prezrádzali nekresťanskú sumu, ktorú za ňu ich majiteľ zaplatil. Ešte stále nevedel, kam tým smeruje, no podvolil sa. Tak, ako to uňho bývalo zvykom, a predsa to bolo tentoraz iné, tak zvláštne príjemné. Menej bolestivé. Bezpečné..

Neuplynula ani hodinka, keď vyšli z vily rodiny Nishimura a nastúpili do limuzíny, ktorú dal Yoshiki pristaviť.

Sedeli vedľa seba v tichosti asi polku cesty. Vedel, kam smerujú, tak sa na nič nepýtal, no keď už došli do ich ulice, nedokázal dlhšie mlčať. Zvedavosť prevládla a on začal vyzvedať. No to, čo sa dozvedel.. Nevedel, či má byť rád, či naopak, mlátiť hlavou o tapisériu.

Pred domom, v ktorom býval celý svoj život, kde žil a trpel nálady svojho otca, už boli dlho očakávaní. Stála tam hŕstka ľudí, ktorí už na pohľad budili hrôzu. Vyzerali nebezpečne, no Toshi vedel, že oni sa ich báť nemusia. Veď prečo by aj.. Sú tu na ich príkaz. Presnejšie, na ten Yoshikiho. Len bol rád, že je matka v nemocnici a že toto zažiť nemusí.

Yoshiki k nim podišiel a vydal posledné pokyny. Toshi väčšinu času ani nepočúval, bol príliš nervózny na to, aby sa dokázal sústrediť na hocičo. Stálo ho dosť síl udržať sa čo i len na nohách, jak ním vládol strach.

A čo sa stalo potom.. Celé to vnímal okrajovo, ako keby sa ho to ani netýkalo. A keď si na to o pár hodín neskôr pomyslel, zdalo sa mu, ako keby odvtedy neprebehli hodiny, ale celé roky.

Zbehlo sa to celé veľmi rýchlo. Muži, ktorých Yoshiki vyhrabal ktovie-kde, vtrhli do ich bytu, dvere-nedvere. Nadávky, krik a plač, vyťahované zbrane i hrubé údery, všetko mu splývalo v jedno. A v čele toho všetkého stál sám Yoshiki ako Boh pomsty, v tvári desivý výraz, až by sa ho Toshi bál, keby nie jeho letmých pohľadov, ktorými ho neustále kontroloval.

Na konci už jeho otec, ak ho tak vôbec môže označovať, prosil o zmilovanie. Tvár mu hrala všetkými možnými farbami, rovnako ako zbytok jeho tela, z nosa mu tiekla krv, oči mal podliate, nečudoval by sa, keby mal zlomené i zopár rebier či ďalších kostí v tele. A predsa mu ho nebolo ľúto. Za všetko, čo vykonal jemu, ale hlavne jeho matke, si to zaslúžil, keď nie viac..

No oni prestali. Keď už videli, že by viac toho iba ťažko uniesol. Vyhrážky lietali jedna za druhou a ten muž na zemi na všetko prikyvoval, ako taký blázon, akým bezpochyby aj bol.

Napokon odprisahal mlčanie, to keď naňho Yoshiki vytiahol veci, ktorými by ho ľahko dostal do basy na zopár rokov. Toshi iba vyvaľoval oči, no koniec-koncov by ho to tak prekvapovať ani nemalo. Skôr ho prekvapilo, že ho do tej basy neposlal. Možno to bolo preto, že to bol jeho otec, a možno iba preto, aby okolo jeho osoby neporobil ešte väčší rozruch. Už tak stačilo, že si o ňom celá krajina myslí, že sa donedávna predával na ulici, nepotreboval, aby naňho vytiahli aj špinu jeho otca.

No Yoshiki mu neveril, a dal ho sledovať dvadsaťštyri hodín denne.

Vraj ako poistka. A on mu rozumel. Sám mu nikdy nedôveroval. Už len z očí mu nešlo vyveštiť nič dobrého.
" To je koniec?" Spýtal sa Toshi večer, keď už boli osamote a ležali vedľa seba v Yoshikiho izbe. Veď on už na začiatku tvrdil, že tú svoju ledva využije..

" Koniec? Myslím, že áno. Už by nám mal dať pokoj. A keď nie, stále ho môžem poslať do basy, ale myslím, že si to dvakrát rozmyslí, kým sa do nás opäť pustí." Povedal jednoducho a tuhšie Toshiho objal.

" Už sa nemáš čoho báť, maličký." Dodal ešte a venoval mu jeden zo svojich vzácnych úsmevov. Mačiatko pred chvíľou nakŕmili, a tak to teraz kľudne spalo na provizórnom lôžku, ktoré mu narýchlo pripravili.

Meno mu ešte Toshi vymyslieť nestihol, dnes sa toho odohralo až priveľa na to, aby sa tým bolo kedy zaoberať.

" Nemyslím otca." Šepol potichu.

" Myslím nás." Nesmelo.

V Yoshikim to hrklo.

On chce?..Zľakol sa. Nedokázal si ani len predstaviť, že by sa ho po tomto všetkom musel vzdať.

" Ty,.. ty chceš odísť?" Spýtal sa nesmelo, až to k nemu vôbec nesedelo.

" A ty ma tu snáď chceš?" Vrátil mu to Toshi, o nič menej nesmelo, ako to povedal on pred ním.

" A snáď nie?" To sa už Yoshiki opäť usmieval. Ale nijak dravo, či nebezpečne. Bol to úsmev pravý, nefalšovaný. A tak nezvyčajne nevinný.

" Nechce sa mi veriť, že ma nemáš dosť, po tom všetkom, čo ti moja prítomnosť v tomto dome spôsobila. Je to až príliš neuveriteľné." Celý čas, čo hovoril, musel Yoshiki napínať uši, aby mu ani jedno jeho slovo neušlo, jak potichu ich prednášal.

" Tak ti to poviem ešte raz a na rovinu." Odmlčal sa, možno aby svojim slovám dodal na váhe, či možno iba pre dramatický efekt, v každom prípade ale šlo hlavne o obsah jeho slov a tým si bol Yoshiki viac ako istý.

" Chcem, aby si tu zostal. So mnou, v tomto dome. Na deň, dva, mesiac či rok, aj naveky, nech to znie hoc aj ako hlúpe klišé, chcem, aby si tu zostal. Tak dlho, ako budeš sám chcieť. Vidíš? Tu ani tak neide o to, čo chcem ja, ale o to, čo chceš ty. Lebo nech je to už čokoľvek, ja sa ti to pokúsim poskytnúť. Len so mnou zostaň, prosím." Ku koncu sa už neusmieval, jeho oči prosili. Rovnako ako jeho slová, ak nie úpenlivejšie. Nespoznával sám seba, a bol za to rád. Tento Yoshiki sa mu páčil viac, ako ten starý, ktorému na nikom a ničom nezáležalo. A možno sa teraz cítil troška ako hlupák, ale ani to mu v skutočnosti príliš nevadilo. Veď v minulosti urobil už aj väčšie hlúposti a vždy mu to prešlo. Tak prečo by nemohlo vyjsť aj toto?

" Tak, čo? Zostaneš?" Hlas prezrádzal obavy, neistotu. Zrkadlil pocity, ktoré teraz vládli v jeho duši.

" Myslím, že.." Toshi sa tiež odmlčal, rovnako ako Yoshiki pred chvíľou. Dojalo ho, nesmierne ho dojalo, čo mu povedal. Uznával, že je to až príliš klišovité, tak, ako to povedal i samotný Yoshiki, a predsa... Chcel tomu veriť, uveriť jeho slovám. Uveriť jemu.

A on mu veril.

Usmial sa a riekol...

" Zostanem."

Koniec
 

12 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 31. prosince 2009 v 18:11 | Reagovat

aaAAAAAAA ja som sa tak bala, ze to bude KONIEC!! jaj, ako mi tito dvaja budu strasne chybat, toshi bol ten najrozkosnejsi charakter, aky som kedy citala!!!
dakujem ti za skvely zazitok!! koniec koncov - ako vzdy...;)

2 Tashiah S'uttiafarat Tashiah S'uttiafarat | Web | 1. ledna 2010 v 14:26 | Reagovat

Fakt krásné, už když jsem viděla jen titulek, nadskočila jsem nedočkavostí. Nádherný happy end :)

3 Tashiah S'uttiafarat Tashiah S'uttiafarat | Web | 1. ledna 2010 v 15:09 | Reagovat

Happy New year i Tobě :)

4 Eressië Eressië | Web | 2. ledna 2010 v 18:35 | Reagovat

ja dakujem, určite samy viete, aký je to úžasný pocit, ked vám niekto chváli vaše malé dielo :)

5 Shelis Shelis | 11. února 2010 v 23:22 | Reagovat

MOc pěkná povídka, dobrý příběh. Jen jsem to asi četla moc rychle a nepozorně, protože mi tam nějak unikla Toshiho matka. Co se s ní stalo? Těším se na dlaší povídky:D

6 Tia Tia | Web | 21. května 2010 v 23:38 | Reagovat

Krasne dokonala poviedka na dobru noc tlieskam a dakujem za priemne straveny den pri jej citani :-)

7 Eressië Eressië | 26. května 2010 v 9:09 | Reagovat

teší ma, že sa ti páčila ;-)

8 dlac56 dlac56 | E-mail | Web | 13. února 2011 v 17:35 | Reagovat

tato poviedka bola ozaj super, chytila ma uz od prvej casti a som rada, ze nepustila a drzala v napeti :D

9 Maja Maja | 10. ledna 2012 v 23:23 | Reagovat

Opravdu krásná povídka, jsem moc ráda za ten happy end. Ať ti to pořád píše tak pěkně.

10 Karin Karin | 14. října 2018 v 13:08 | Reagovat

Moc pěkná povídka. :-D  :-D  :-)  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.